Časový odstup od udalostí nám teda dáva akýsi nadhľad nad vecami. Jeho prostredníctvom môžeme všetko vnímať omnoho objektívnejšie a nezaujatejšie. Ba dokonca to môžeme vnímať až tak radikálne odlišne, že to, čo sa nám vtedy zdalo byť bolestným a nepríjemným sa nám v náležitom časovom odstupe javí ako veľmi prínosné a pre náš osobnostný rozvoj veľmi užitočné.

Každý z nás by si však mal uvedomiť, že všetko to nepríjemné, pred čo bývame neraz životom náhle postavení má spravidla dve hlavné príčiny. Za prvé ide o dôsledok našich vlastných, minulých chýb a negatívnych vecí, ktoré sme v minulosti napáchali a preto sa nám práve v takejto nepríjemnej forme vracajú. Tým je učinené zadosť vyššej spravodlivosti, na základe ktorej musí každý zožať to, čo zasieval.

Za druhé, ak to nie je naša takzvaná karma, ide o čosi, čo je nám úmyselne predkladané kvôli tomu, aby sme vnútorne, osobnostne, duševne i duchovne dozrievali. Aby sme sa práve v konfrontácii sa takýmito druhom problémov stávali silnejšími, odolnejšími a duchovne zrelšími.

A to teda v konečnom dôsledku znamená, že či už majú naše bolesti, strasti, alebo dokonca takzvané rany osudu jednu, alebo druhú príčinu, v oboch prípadoch sú pre nás ziskom. Lebo v prvom prípade prostredníctvom nich splácame staré viny a v druhom prípade sa stávame duchovne silnejšími a zrelšími.

Nech nás už teda postretne čokoľvek, s radosťou a odhodlaním vykročme v ústrety všetkému, čo nám život prináša. Je to totiž iba k nášmu vlastnému dobru! Lebo aj keď to bude nie veľmi príjemné, z dostatočným časovým odstupom určite zistíme, ako mimoriadne to bolo pre nás užitočné.

Stáva sa totiž, že človek, ktorý sa vo svojom živote začne usilovať o duchovné hodnoty a o dobro máva dosť naivnú predstavu, že sa jeho život od tejto chvíle stane iba krásnym a slnečným, ako letný deň s azúrovou oblohou bez jediného mráčka. Ale tak, ako je nereálna bezoblačná slnečná obloha po celý rok, tak je nereálny život človeka na zemi bez rozličných bolestí a strastí.

Prichádzajú zrazu, ako tmavé búrkové mraky a zastrú bezoblačnú oblohu. Svet náhle potemnie a človek sa ocitne v problémoch. Ak však ale vie, že je to v každom prípade v jeho prospech, nedáva sa problémami deprimovať a zvláda ich s odhodlaním. Uvedomuje si totiž, že nad temnými oblakmi problémov aj naďalej radostne svieti slnko. Slnko Svetla a Dobra, ktoré v konečnom dôsledku všetko smeruje iba k dobrému.

A svojou vierou v dobro, svojim presvedčením, že všetko, čo sme na zemi nútení prežívať je v podstate iba pre naše dobro sa takto uvažujúci človek dokáže vnútorne spojiť so Svetlom, aj napriek temným mrakom momentálnych problémov. Takýmto spôsobom môže potom prežívať jas žiarivého letného dňa, to znamená spojenie so Svetlom vo svojom vnútri neustále, i napriek mrakom problémov, ktoré ho momentálne trápia, pretože si je vedomý toho, že nad nimi svieti Slnko a on zostáva s jeho Svetlom pevne vnútorne spojený.

A potom je už prakticky jedno, čo vo svojom živote prežíva. Potom totiž bez väčších problémov zdoláva všetky strasti a to i také, pod ktorých váhou by sa mnohí iní ľudia zrútili. Jeho vnútorné spojenie s neustále jasne žiariacim slnkom Dobra nad mrakmi problémov mu totiž dáva silu stáť pevne vo všetkých protivenstvách.

A svojim zrelým postojom sa týmto pádom stáva morálnou oporou a posilou mnohým, ktorých ich vlastné problémy zdolávajú. Lebo je ľahké mať úsmev na tvári, keď sa všetko darí, ale omnoho ťažšie je zotrvávať vo vnútornom mieri a radostnom naladení aj v tých najväčších protivenstvách. To už vyžaduje veľkú silu ducha.

Takýmto spôsobom sa však človek naozaj môže stať skalou v rozbúrenom mori, alebo bojovníkom, ktorý neochvejne zotrváva na svojej pozícii a necúvne ani o krok, aj keď sa okolo neho všetko triešti a rúca. Takýmto spôsobom sa môže tiež stať mocnou duchovnou oporou a vzorom všetkým, ktorí sami nie sú ešte tak silní a preto by bez podobnej opory a vzoru mohli v protivenstvách rezignovať na dobro a zrútiť sa do priepasti zla, ktoré na takéto zaváhanie vnútorne slabých iba čaká.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š