Veľmi som sa tešil do Nemecka. Po všetkých tých rokoch stresov v bývalom zamestnaní. A presne to splnilo aj moje očakávanie. Život v Nemecku je veľmi vzdialený tomu na Slovensku. Kvalita života je tam úplne inde ako u nás. Ale o tom v inom blogu. Aby som to skrátil: prvých asi šesť mesiacov som takmer nepil nič. Cítil som sa skvele, no strašne moc ste mi chýbali. Najmä cez víkendy, keď sme mali voľno. Tak som si dal cez víkend, pivko – šesť, fľašku – dve, vždy bolo s kým. Kolegovia sa teda rozhodne nebránili, ba niektorí pili viac. No a nedaj si, keď zarábaš 7.50 éčiek na hodinu čistého pri cca 200 hodinách mesačne a pivo stojí 30 centov a najkvalitnejšie bavorské nie viac ako 80 centov. A vodka? Lacná, ktorá je kvalitou na úrovni fínskej, sedem deci 5 éčiek a značková ruská od 11 do 17. No nedaj si, veď robíš v Nemecku, si kráľ, máš éčka a ešte aj donesieš domov. Vlk ožratý, ovca celá... Takto to fungovalo asi rok. No práveže to nefungovalo. A to, že mi chýbate, bola len výhovorka. Zistil som to po roku a pol. Musím ísť domov. Tak to bolo. Ty nie si dôvod mojej závislosti. Domov som sa vždy tešil. Tu som mal zázemie a pokoj, tu som mal RODINU. A po smrti mamy si mi ostala už len TY. Nič si prosím nevyčítaj. Už som skončil s výhovorkami a klamstvom. Bojujem. Ak prehrám, už ti klamať nebudem. Ak sa mi bude dariť, určite si to všimneš. Je stopercentne isté, že som stratil tvoju dôveru, je pomerne isté, že som stratil aj rodinu. Ale aj tak bojujem a budem bojovať. Totiž už nič iné nie je. Ty vieš najlepšie. Vieš, že som vždy rád písal. Tento spôsob som si vybral ako jednu z ciest ako sa z pekla vyšplhať. Nemusím až na vrchol, stačí tam, odkiaľ uvidím Tvoje oči sa znovu smiať. Milujem Ťa.