Kde sa vzala, tu sa vzala, ani neviem kedy a ako, a mala som zlú náladu na návšteve. Zdržala sa niekoľko dní. Čo bolo príčinou, vážne netuším.  Proste som bola non stop akosi deprimovaná, alebo na niečo nahnevaná, aj keď úplne bezdôvodne. A to je najhoršie, bo keď nie je problém, nevieš čo riešiť. Nič ma nebaví, nič sa mi nepáči, nič sa mi nechce. Celým týždňom sa voľáko apaticky prenesiem, túžobne očakávajúc víkend. Natoľko sa už poznám, že viem, čo jediné ma môže postaviť na nohy. Zmeniť vzduch. Čerstvý morský halongský za nezdravý smogový hanojský.

V sobotu večer mi odpadla posledná hodina. Neváham ani minútu a švihám na pláž. Kým však došvihám až tam, slnko zapadne a stmieva sa tu veľmi rýchlo, tak si nečakane užívam osviežujúci kúpeľ pod hviezdnatou oblohou. S Ajayom dáme pivko na pláži a moja nálada sa s vedomím blížiaceho sa výletu pozvoľna zvyšuje. V nedeľu ráno som už opäť v obvyklej hladine, pripravená osláviť spolu s Hanojom jeho tisíce narodeniny.

Happy Birthday Hanoi

V roku 1010 si prvý vietnamský kráľ z dynastie Ly, zvaný Ly Thai To, povedal že hlavné mesto jeho ríše bude v povodí Červenej rieky a nazval ho Thăng Long, „Mesto vzlietajúceho draka“.  A ako hlavné cetnrum ríše, s krátkymi prestávkami, toto mesto prekvitá až doteraz, aby v plnej kráse oslávilo svoje tisíce výročie. Dnes ho volajú  Hanoi.

Oslavy sú veľkolepé a trvajú celý týždeň, načo trocháriť. A tak sa do Hanoja od prvého októbra hrnú neskutočné množstvá zvedavých ľudí z celého Vietnamu. Už i tak preplnené mesto praská vo švíkoch.

Hoci sme celý výlet plánovali spolu, Adam nešiel, lebo noc pred tým prehral v kasíne všetky svoje prachy a nemohol si to dovoliť. Klasika, to je celý on :D Trochu sa tomu aj teším a opäť som aspoň chvíľu sama.

Úspešne sa mi v skoré nedeľné ráno podarí chytiť na križovatke pred mostom v Hong Gai správny autobus idúci na správnu autobusovú stanicu v Hanoji.  Dopravných spoločností je veľa, rovnako ako staníc v Hanoji, niektoré však stále slušných  pár kilometrov od mesta. Najvýhodnejšou je vraj Luong Yen, ako mi bolo povedané, a spoločnosť Hoang Long. Je to dôležité, lebo smiešny 150 km úsek sa niektoré spoje terigajú aj 5-6 hodín. Tie najrýchlejšie to dajú za 3,5 - 4 hodiny, čo je aj tak stále na daný úsek veľa.  Na dotyčnú stanicu som sa ale ani nedostala. Zápchy. Však čo som aj čakala :) Asi pol hodinu sa pohybujeme na úseku 5 metrov, tak to rovnako ako väčšina cestujúcich vzdám, vystúpim, a pokračujem ďalej pešky povedľa upchatej cesty.

            Do hostela sa dostávam  Xe om –om, teda moto-taxíkom, rýchlo zhodím veci, uchmatnem mapku a hor sa do rušných zasmogovaných ulíc.  Hanoi je v porovnaní s malým pokojným Halongom, kde zdochol hádam už každý pes, úplne iný svet. Cítim sa ako dievča z dediny, čo prvýkrát prišlo do veľkého mesta a patrične som si to užila.

V nedeľu sa prakticky iba oddám oslavujúcemu davu, motajúc sa hlavne okolo jazera Hoan Kiem, jazera Navráteného meča, ktoré leži v samotnom srdci mesta. Je jedným z hlavných symbolov Hanoja a hoci jeho vody vôbec nie sú čisté a okolie ničím nevyniká, Hanoiania ho zbožňujú. Práve preto bolo vybrané za cetrum všetkých osláv. Vyzerá to tu ako na veľkom jarmoku. Pri jeho brehoch sa tlačia davy excitovaných ľudí, každý niečo je, pije, kupuje a proste oddáva sa konzumu.  Všetci predavači a vyrábači sú vo vytržení, každý túži na tejto veľkej oslave čo najviac zarobiť. Veď takúto príležitosť nebudú mať ďalších 1000 rokov. Odpadky takmer úplne pokryli ulice. Dobrá nálada visí vo vzduchu a mieša sa so všeobecným nadšením vo virvare farieb a vôní. Táto fascinujúca atmosféra ma nesmierne baví a obehnem to dookola hneď niekoľko krát. Uprostred jazera na ostrovčekoch stojí Chrám nefritovej hory a Korytnačia veža a jeho brehy sú cnostne zahalené vŕbovými závojmi. Počas normálnych dní to môže byť milé, pokojné miesto, kde môžete vydýchnuť, to však nie je dnešný príbeh.

V jeho susedstve sa rozkladá Stará štvrť, spleť 36 uličiek, ktorých história bola spojená s remeselníckymi cechmi, a podľa ich špecializácie sa dodnes volajú – Vejárová ulica, Klobúková ulica, Gombíková ulica.... Podľa názvu presne viete, kde čo kúpiť. Na Gombíkovej predávajú, samozrejme, iba gombíky. Hoci malo byť centrum mesta kvôli oslavám pre premávku uzavreté, v praxi to vyzerá inak. Prečo? Lebo zákazy a obmedzenia Vietnamcov moc netankujú... :D

Mesto sa na túto príležitosť vyzdobilo vskutku dôkladne. V živote som nevidela toľko vlajok. Netušila som, že vôbec existuje toľko vietnamských vlajok.  A lampiónov. A svetiel. A kvetov.

Ani ľudia samotní nezaháľali a vyzdobili sa tiež. Tričká a čiapky s motívom vietnamskej hviezdy, či klasika každého hlavného mesta typu I love Hanoi (dostupné aj vo Vietnamskej verzii Tôi yêu Hà Nội)  sú dnešnou rovnošatou každého správneho gratulanta. Kto nemá na tričko, môže si vypomôcť nálepkami a stužkami vo vietnamských farbách, ktoré stovky dobrovoľníkov predávajú po celom meste. A tak to teda dnes vyzerá, že každý miluje Hanoj. Ja tiež nie som výnimkou :)

Veď kto by ho aj nemiloval. Hanoi je skanzenom francúzskej koloniálnej architektúry. Francúzke fasády, balkóniky, priečelia a bulváry lemované palmami, posiate stovkami trúbiacich motocyklov,  mu vtláčajú neobyčajne malebný a rozkošný charakter (aj keď pri jeho rozlohe nemôže byť o malebnosti ani reči). Nemožno  sa ubrániť  „zaľúbenému“ pocitu :)

Poobede sa stretávam s Nhung, mojou Aiesecerkou, a dúfam, že  ma zapojí do pravých „domácich“ osláv, som však na omyle. Hanoiania samotní moc oslavy chtiví nie sú. Masy ľudí v už i tak preplnenom Hanoji im celý týždeň pijú krv a túžobne očakávajú koniec tohto šialenstva. Ani sa im nedivím. Nekonečné zápchy na každom kúsku ciest sú skutočná nočná mora. Presvedčím sa o tom čo nevidieť.

            Vrcholom všetkých osláv má byť grandiózny ohňostroj. Aziati proste zbožňujú ohňostroje, tak sú z toho všetci na mäkko. Pôvodne sa mal konať na 4 rôznych miestach, kvôli výbuchu a požiaru v sklade výbušnín sa však nakoniec  konal iba na štadióne My Dinh, asi 8 km od centra. A tak sa všetci Hanoj-milujúci oslavujúci rozhodli  vybrať na práve tam.  A Maťka bola taká sprostá, že sa tam rozhodla vybrať tiež.

Samozrejme, že som sa tam ani nedostala. Už na pol ceste sme uviazli v zápche. Môj moto-taxikár začína byť nervózny, brble niečo o sume 500.tisíc dongov namiesto dohodnutých 100 a začína jazdiť dosť agresívne. Niekoľko nešťastných áut prišlo o spätné zrkadlá. Za ten čas, čo som vo Vietname, videla som už veľkú spústu dokaličených turistov. Každý sucho odvetí iba: Motorbike accident. Netúžim posilniť ich rady. Aj z výfukov tisícok motoriek naokolo sa mi už začína riadne točiť hlava a o ohňostroj samotný až tak veľmi predsa nestojím. A tak uprostred cesty dám ujovi slušné zbohom, vtisnem do dlane dohodnutú stovku a prekľučkujem na opačnú stranu cesty.

Absolútne netuším kde som, správne však predpokladám, že mimo mojej mapky centra. Za dopravný prostriedok späť volím radšej autobus. Keďže netuším ktorý, volím taktiku prvý ktorý príde. A do ktorého sa zmestím. Samozrejme, že sa stratím. Celkom rada sa strácam. Pocit keď sa vám opäť podarí nájsť je predsa fantastický. Lebo po čase sa vždy nájde niekto, kto vás vytiahne z kaše. I tentoraz. Jeden z desiatich opýtaných nakoniec vedel trošku po anglicky, chudučký IT študentík s aktovkou. Odmieta mi vysvetliť, ktorým spojom a kde prestúpiť a radšej celú hodinovú cestu naspäť do centra absolvuje so mnou, dokonca mi nedovolí zaplatiť za cestovný lístok. Gentleman :)

A tak si ohňostroj užijem na veľkoplošných obrazovkách v okolí jazera, ešte sa chvíľu kochám svetelnou šou, na ktorú sa mesto večer premenilo a po porcii praženej ryže a ľadového piva sa okolo polnoci polomŕtva hodím do mimoriadne pohodlnej hostelovej postele.

Sightseeing si nechávam až na pondelok, aj preto že motať sa davom bolo zábavnejšie, aj preto že do chrámov sa cez masu ľudí vôbec nebolo možné dostať. Skúsila som to s Chrámom nefritovej hory a bola som v agresívnom dave takmer rozmačkaná ako zemiaky na pyré. Pondelok tiež síce nebol zrovna najlepší nápad, keďže v tento deň  je vlastne takmer všetko pozatvárané. A tak sa nedostanem ani do Mauzólea, ani do Vojenského múzea, ani do Vlajkovej veže, ani do prezidentského palácu, ani do Ho Chi Minhovho domku na koloch, inšpirovaného architektúrou etnickým menšín vzdialeného severu. Veď nie som v Hanoji posledný krát. Poctivo všetko nafotím aspoň zvonku.

Ajay sa v týchto slávnostných dňoch motal Hanojom tiež, v nedeľu sa  nám ale kvôli zápcham stretnúť nepodarilo. V pondelok sa na jeho vlastné želanie stáva mojím osobným mototaxikárom a sprievodcom v jednej osobe a celý deň sa dôsledne stará, aby bolo každé jedno moje želanie do bodky vyplnené. Cítim sa ako princezná :D

Po neúspešnej prehliadke námestia Ba Dinh  a jeho pozatváraných atrakcií sa presunieme k Západnému jazeru, ktoré chvalabohu nemohli zavrieť  a na jeho hladine sa v labuťkovej loďke môžete hojdať deň-noc. Deň je neskutočne horúci ale uprsotred jazera aspoň príjemne pofukuje.

 Po klasickom ryžovom obede na ulici a krígli čapovaného piva Hanoi  mi k šťastiu už úplne stačí prehliadka niekoľkých chrámov, vrátane Chrámu Literatúry, ktorý bol prvou Vietnamskou Univerzitou, Chrámu Quan Thanh a pagody  Tran Quoc, ktorá stojí na malinkom ostrovčeku vo vodách Západného jazera.

Ajay dokonca trpezlivo čaká aj kým donakupujem a príjemný deň ukončíme extra porciou ľadového džúsu z cukrovej trstiny. Nakoniec sa  nechám Ajayom ukecať na roadtrip na jeho motorke smerom domov. Po vyše 3hodinovej púti pekne bolí zadok, ale cesta pod jasnou hviezdnatou oblohou bola supiš, vrátane prestávok na večeru či Sinh To, čo je čerstvá ovocná šťava vyšľahaná s kondenzovaným a kokosovým mliekom a ľadom. Navyše ma opäť dačo naučila o miestnej premávke, lebo ako sa zdá, bicykel či auto v protismere nie je nič nezvyčajné ani na niekoľkoprúdovej autostráde mimo mesta, kde si to vozidlá šinú priemerne 140km za hodinu. Rovnako ako predávať čerstvé bagety vystavené na stojane na krajnici, na ktoré si veselo sadá cestný prach, je zdá sa, dobrý nápad.

            Do postele upadám unavená ako po minimálne trojtýždňovom výlete a som si istá, že aspoň na týždeň – dva mám o náladu opäť postarané.

O čľapkaní a spievaní

Novinkou najposlednejších dní je, že jeseň je neomylne tu. Ochladilo sa na dákych 20-24°C. To znamená že v kraťasoch a tričku mi už nie je horúco, ale príjemne :D Po večeroch znesiem dlhší rukáv. Pre Vietnamcov to znamená, že mi v laviciach sedia v dlhých rifloch a mikinách. :)

Obavy pred prichádzajúcou jeseňou ma ženú každý deň na pláž, alebo aspoň miesto kde sa dá plávať a ešte trochu slniť, kým sa dá. Pri poslednej návšteve som si ale totálne dokatovala nohu, pretože sme s Ajayom skákali z móla a keď som sa liepala naspäť (sú tam také staré kolesá po ktorých sa dá vyliezť) v jednom z nich muselo byt sklo a dosť pekne som sa porezala...a tak som sa dostala do jednej z najluxusnejších lodí kotviacich v zálive, ktorá vždy stojí práve  pri tomto móle, lebo lodní kuchári boli veľmi milí a hneď ma zobrali dnu to vydenzifikovať. Tak som si potom aj prehliadla loď rovno :) Vyzerám ináč akoby som sa pobila s divou mačkou, zase raz len dlhé gate do školy ach jaj :D

Jeden podvečer som sa zúčastnila ďalšieho English clubu, tentoraz na Fakulte umenia, kultúry a turizmu. Pozvaná som bola učiteľkou z nášho centra, ktorá na tejto fakulte učí. Čakala som skromné rodinné stretnutie v kaviarni s niekoľkými študentami, ako obvykle, namiesto toho som sa ocitla v aule pod poľbou pohľadov asi 50 študentov a 15 učiteľov. Zasypali ma množstvom otázok, normálnymi, čudnými („akú farbu pera používate na Slovensku??“) , aj vtipnými („Why are you so beautiful?“), všetky s absolútne vážnym výrazom na tvári, takže asi to nebol vtip. Nakoniec som bola prinútená pred celým týmto nažhaveným publikom spievať (do mikrofónu a bez hudobného doprovodu!!). Nemala som to srdce povedať im nie, aj keď spievanie pred ľuďmi absolútne neznášam. Dobrou správou je, že nikto neušiel preč. Čo viac, obdržala som neskutočné množstvo kvetov, celá izba mi vonia ako na lúke:)

Vízové patálie

Okrem toho som sa posledný týždeň dosť zamestnávala internetovým i osobným hľadaním odpovede na otázku čo s mojimi pomaly vypršajúcimi vízami. Pred odchodom do Hanoja ma Mai uisťuje, že si ich jednoducho predĺžim tu v Halongu. Skutočnosť je taká, že ani nie. Keďže moja škola nemá work permit na zamestnávanie cudzincov, nemôžem jednoducho ísť na imigračný úrad. Agentúra sprodtredkujúca tento servis je mojím jediným riešením, tie si však za to pýtajú nemalý poplatok takmer 200 dolárov, čo je viac ako som zaplatila za víza samotné. Cena nie je jediný problém, mnohé to proste ani nechcú urobiť.  Zdá sa, že im robí problém nielen že som Slovenka, ale aj to, že som prišla cestným hraničným prechodom s Čínou a nepriletela jednoducho na letisko. Je to  otrava a veľmi frurstrújuce, dokonca sa pohrávam s myšlienkou na výlet do Laosu a zohnať si radšej víza nové ako predĺžiť, alebo opätovne skúsiť šťastie s turistickými :D Neskutočnou pomocou mi v tomto bol Ajay, ktorý kôli tomu rovnako strávil kopu hodín na nete a nakoniec sme našli jednu agentúru v Hanoji, ktorá bola ochotná sa o moje víza postarať za celkom rozumnú cenu 120 dolcov  (aj keď milionár ako ja by sa takým niečím asi nemal trápiť – nedávno mi nabehla septembrová výplata, 8 miliónov :)

Pondelok som sa teda opäť na otočku ocitla v Hanoji,  s menej príjemným programom ako naposledy. Obieham niekoľko agentúr a snažím sa ešte niekde nájsť lepšiu cenu, ale neúspešne. Nhung mi robí spoločnosť a nemierne uľahčuje svojím dvojkolesovým motorovým vozidlom  pohyb po meste. Nakoniec sme to vzdali a zamierili do tej, v ktorej nám ponúkli cenu 120 a odovzdávam svoj drahocenný pas opäť do cudzích rúk. Tak a teraz týždeň čakám, kým to vybavia a dúfam že všetko pôjde hladko a čoskoro budem opäť právoplatným občanom s papiermi :)

Výlet na Mačací Ostrov

V nedeľu sa to všetko na chvíľu rozhodnem vypustiť z hlavy a absolvujem výlet na ostrov Cát Bà, najvychytenejšej turistickej oblasti v okolí, s mojím študentom Linh-om. Východiskom je ostorv Tuần Châu, na ktorý sa dá dostať po hrádzi, ďalších 8 kilometrov po mori urazíme totálne pomalým trajektom.  Na ostrove samotnom nás čaká neskutočne krásna jazda krížom na jeho opačný koniec, do samotného mestečka Cát Bà. Úzka cesta prudko stúpa a klesá v homolovitej pahorkatine a je takmer ľudoprázdna. Kde tu sa z najvyšších bodov naskytne výhľad na zrkadlovú hladinu posiatu „dračími zubami“ - drobnými ostrovami zátoky. Veľa času na prieskum nemáme,  lebo prvý ranný trajekt sme zmeškali, a tak sme sa sem dostali dosť neskoro, ale ani počasie nie je zrovna dnes najlepšie. Pláže však boli stále nesmierne lákavé, hlavné ozrutnými vlnami, ktoré v Halongu nevídať. Linh samozrejme nevie plávať, však je Aziat, celý život žije pri mori, prečo by mal? Tak sa musím šantiť sama :) Na obed si dáme fantastické čerstvé morské plody a je čas uháňať ozlomkrky naprieč celým ostrovom, aby sme chytili posledný trajekt na pevninu.