Naša krajina má mnoho tajomných miest, kde sa ktosi ukrýva. V podstate Vám, milí čitatelia, chcem napísať zopár riadkov o jednom dievčati. Ak by ste sa pustili istým smerom od môjho rodného mesta, len zopár kilometrov po úzkej betónovej čiare bez okrajového pása a s ostrými zákrutami, vošli by ste do nenápadnej obce s neveľa obyvateľmi. To však vôbec nie je podstatné. Úmysel celého spočíva v niečom úplne inom. Ide o to, čo toto miesto ukrýva. Čosi takéto píšem prvý raz,  je to vlastne jediné, čo v tejto dobe môžem dokázať.

Sáru som stretol v jeden letný večer. Bola jasná ako Betelgeuze Orion-u. Či hotový Archanjel boží. Znamenie, na ktoré som nejako neveril, sa musím priznať. Znamenie, ktoré ma asi malo za úlohu konečne zmeniť. Priletela, doslova ma uchvátila a o necelých deväť hodín bez slova uletela. Rozmrazila moje  tvrdé srdce a spolu s inzulínom nádeje som začal veriť niečomu, čo som počul od tých... zaľúbených a ktorí dovtedy márne čakali na moje porozumenie. Čím moja osoba z nejakého dôvodu opovrhovala a neuznávala. Od toho dňa sa však písala nová kapitola mojich dejín. Nová kapitola písaná novým perom nového človeka.

Neskôr, trávením času so Sárou, keď sme sa navzájom na hodinách šťastia ako dvaja učni učili, čo je hľadanie myšlienok toho druhého, krátke defekty v dialógu, či hanblivé dotyky pohľadov, som si uvedomil, že je(!), ako to povie aj naozaj tvrdý skeptik, niečím iným, pre mňa výnimočným. Bola nedostupná, tichá a  aby som spoznal jej vnútro, skutočne sa musela tvrdohlavosť prebíjať údolím pichľavých tŕňov. Cítil som však, že takýto kolaps môjho predošlého systému nemohlo zapríčiniť nič iné ako sila tejto bytosti vchádzajúca do krajiny, pred ktorou som so zloženými zbraňami očakával tento moment.

Bolo mi cťou. Ctenou možnosťou spoznať toto nádherné dievča. Spoznať jej nádherný úsmev, ktorý mi tak veľmi chýba. Ktorý sa snažím vždy z fotografie vysať a tak ho cítiť čo i len na moment. Možnosťou zavrieť oči a nechať sa hladiť končekmi jej prstov po strnitej tvári. Šancou ochutnať pery, ktoré mi dokázali darovať tie najkrajšie slová, čo môj sluch od cudzieho človeka počul. Momentmi, keď sa moje oči smeli pozrieť a ponárať sa v jej pohľade. Keď som vedel, že som sa stal človekom. Dala mi toho nad očakávania viac a čím som sa  odplatil? Pred ňou samotnou sa mojimi slovami zlomilo milujúce srdce, ktoré uverilo čistote ľudského citu, slovám pľujúcim k jej srdcu, ktoré, aj keď nie úplne, ale aspoň sčasti uverilo, že ten svet nie je len čierno-biely, ako sa zdá.

2003