Miera je metrom pomerne spravodlivým, ak meraná vec už náležite zostarla. V čase jej vzniku meter neexistoval. Tak či onak, účtenka s veku primeranou útratou zostala, napísal Miloš Ferko na záver svojho Pokusu o mieru alebo eseji umiernených, ktorým ukončil knihu O veľkosti a úpadku Rimanov. Autor knihy Charles de Secondat de Montesquieu sa v nej pokúsil o analýzu postupného úpadku Rímskej ríše a zovšeobecnenie javov, ktoré spôsobili jej zánik. Dnes, keď je uvažovanie v súvislostiach prakticky zakázané, stávajú sa takéto diela pripomienkou, že Európa nebola vždy hodnotovo vyplieneným kontinentom, ktorého tzv. filozofi generujú heslá pre politické kampane.

Montesquieovým fundamentom boli prírodné vedy. Na túto formu potom napasoval históriu a filozofiu a urobil z nich vedu. Ako prírodovedec si všimol aj takú - súčasnými mainstreanovými politikmi a politológmi vulgárne ignorovanú - skutočnosť, že na národy a kultúry vplývajú podnebie a prírodné podmienky. A ich gény, samozrejme. I keď toto Montesquieu vtedy napísať nemohol, a teraz by nesmel.

V roku 1726 sa Montesquieu vydáva na cestu po Európe, aby viac videl a viac vedel. Následne sformuloval princíp vyvažovania zákonodarnej, súdnej a výkonnej moci. Starú známu strednú cestu.

V ten istý rok sa na opačnom konci sveta stáva farárom kongregácie v Northamptone istý reverend Jonathan Edwards. Šokovaný miestnymi skazenými mravmi konštatuje, že "... kresťania sa príliš zaoberajú zarábaním a utrácaním peňazí a náboženstvo sa stalo príliš intelektuálne a stratilo inšpiračnú silu." William Tennet v Neshamine v Pensylvánii zakladá kláštor na prípravu náboženských fanatikov a George Whitefeld prichádza s víziou obnovenia žiaru náboženskej vášne. Na vzostup sa pripravuje ďalšie z impérií, aby na chvíľu vytvorilo kuhy na pokojnej hladine času.

"Krása ako jeden z najdôležitejších princípov Montesquieuovho svetonázoru celkom prirodzene vedie k uplatňovaniu vkusu v posudzovaní všetkého, pričom ide o vkus klasicistický, vystríhajúci sa extrémov. Dobré potom vďaka umiernenosti nie je ani priveľmi veľké, ani priveľmi malé. A tak aj Rímska ríša marí svoju nádej na šťastie prekročením miery - a rozliatím do ťažko ubrániteľného, neestetického chápadlovitého útvaru, ktorý sa rozpína všetkými smermi a ktorého časti odpadávajú ako údy malomocného organizmu." (M. Ferko, Pokus o mieru alebo esej pre umiernených)

- Senát bol už sám od seba naklonený k vojnám a unavený ustavičnými ponosami či požiadavkami ľudu, usiloval sa ho odviesť od nespokojnosti a zamestnať navonok. Ľud však väčšinou prijímal vojnu ako príjemnú zvesť, pretože múdrym rozdelením koristi sa vždy našiel spôsob, ako ľudu dokázať užitočnosť vojny.

- Rím sa zmietal vo večných a násilných vojnách: nuž národ, ktorému sa boj stáva vládnym princípom, musel nevyhnutne buď zahynúť, alebo premôcť všetky ostatné národy, ktoré nikdy neboli schopné zaútočiť, pretože žili raz vo vojne a raz v mieri. Ďalším dôsledkom zásady nepretržitej vojny bolo, že Rimania uzavierali mier len ako víťazi. Načo vlastne uzavierať potupný mier s jedným národom, keď sa už chystá vojna s iným?

- Všetky spriatelené alebo spojenecké národy vyšli na mizinu pre ohromné dary, ktoré dávali Rímu, aby si udržali jeho priateľstvo a získali jeho náklonosť, polovica peňazí, ktoré z tohto dôvodu Rimanom poslali, by bola stačila na to, aby Rimanov porazili.

Rím mal jedného človeka, ktorý sa pokúsil o integritu - cisára Augusta. Bol zdržanlivý pri udeľovaní rímskeho občianskeho práva a vyzýval na ďalšie nerozširovanie území pomocou vojen.

- V časoch, keď Rím viedol nepretržité vojny, musel stále dopĺňať počet svojich obyvateľov. V začiatkoch si priviedli časť obyvateľov z porazeného mesta, neskôr prišli do Ríma viacerí občania zo susedných miest, aby mali účasť na volebnom práve, usadili sa tam vo veľkom množstve, že ich museli na sťažnosť spojencov poslať späť, nakoniec do Ríma húfne prichádzali ľudia z provincií. ... V Ríme sa pohybovali ľudia z celého sveta. Mesto ich prijímalo ako otrokov a prepúšťalo ako rímskych občanov.

- Táto strašná (Caligulova) tyrania vyvierala zo všeobecného charakteru Rimanov. Keďže sa náhle ocitli pod vládou ľubovôle a takmer nemali čas rozoznať obdobia, kedy vládli a kedy poslúchali, neboli pripravení na tento prechod jemnejšími mravmi: zostala v nich divá nátura, panovník zaobchádzal s občanmi tak, ako zaobchádzali oni kedysi s porazenými nepriateľmi a vládol nad nimi rovnakým spôsobom. Sulla sa správal tak isto, či vstúpil do Ríma alebo do Atén, používal to isté medzinárodné právo.

Hej. Je to kauzalita identických mentálnych procesov. Preto sa americkí občania dočakajú od vlastných vládcov jednania, akému sú dnes od nich vystavené porazené národy.

 Mapa Rímskej ríše je odtiaľto. O niekoľko mesiacov by mala vyjsť strategická hra Imperium Romanum II, v ktorej bude príležitosť zahrať sa na príslušníka starovekého bushovského klanu.

- Všetky barbarské národy vnikali do ríše odrazu, a preto si navzájom prekážali: celá politika Rimanov sa v tých časoch zakladala na tom, že ozbrojovali jedných barbarov proti druhým.

Sýrska Palmyra - Tadmor bola východnou súčasťou Rímskeho impéria. Je málo pravdepodobné, že budovy McDonaldov vydržia toľké storočia.

Nie je to síce podstatné, ale Montesquieu navštívil v máji 1728 zasadnutie Uhorského snemu v Bratislave a bol znechutený šľachtou, ktorá bránila modernizačným reformám - ktorá odmietala každú spätnú väzbu. Navštívil tiež slovenské banské mestá a zaujala ho úroveň vtedajšieho baníctva. O tejto návšteve neexistuje veľa dokladov, ale v Bratislavských novinách píšu, že Montesquieu chľastal s Nádašdym. Iste, to bolo pre osvieteného Montesquieua príznačné, pripíjať na zdravie panovníkom. 

(Texty oddelené odrážkami sú z knihy Charles de Secondat Montesquieu: O veľkosti a úpadku Rimanov)

Ako bodku za Rímskou ríšou si cez dojímavý biblický príbeh o návrate strateného syna pripomeňme istého Konštantína, ktorý zanešváril Európu judeokresťanstvom.