Kamarát Tóno píše na Facebooku: "Prežívaš úžasnú formu existencie," a mne začína blikať kontrolka batérie. Ortieľ znie: 9 MINUTES LEFT. To tej mojej existencii nepomáha a skôr ako sa začnem v ďalšej odpovedi sťažovať na to, že až taká úžasná existencia to zase nie je, že furt zápasím s výpadkami prúdu, s hnačkami, so zimou, s úrazmi... Skôr ako som to všetko dala do písmen, baterka na laptope skapala a ja som zostala so svojou úžasnou existenciou sama v tme, v tmavej chladnej izbe v 3700 metroch. Kým som našla čelovku, niekoľkokrát som tú existenciu prekliala a vyšla som von na hotelovú pavlač skontrolovať svojich turistov a ich výškové choroby. Skôr, ako som však zaklopala na vedľajšiu izbu, padol mi zrak na nebo. "Vaaau!!!" vykríkla som a moji bolehlavom demotivovaní turisti sa vypotácali z izieb. "Pozrite sa na hviezdy" zvolala som a česká partička to hneď komentovala ich obľúbenou frázou "Ty vole, to je mazec!" Hviezdy, aké som ešte nevidela. To je, ako keď sa zaľúbite. Máte pocit, že takto buchnutí ste ešte neboli. Hviezdy za krásnej, jasnej bezmesačnej noci. Zašla som si na izbu po deku a čaj a vybrala sa hľadať únikové schodisko na strechu. Našťasie v meste vypadol prúd, a tak ma nič neoslepovalo. Deku som si rozložila na hlinenú strechu, zabalila som sa do nej, ľahla si a začala sa dívať na tento boží úkaz. Milióny hviezd. Po čase som ich začala vidieť 3D.Lebo hviezdy nie sú malé a veľké, ony sú len blízko alebo ďaleko. A keď si to človek uvedomí, otvorí sa mu vesmír. Zrazu to nie je milá tapeta s tisíckami svetielok. Je to neskutočný priestor. Ako keď sedíte v takom tom špeciálnom okrúhlom kine, kde je plátno aj po bokoch. Chlad mi pomohol v anestetikovaní vlastnej schránky a zrazu to bola už iba moja duša v tej trojrozmernosti. Ako taký obrovský zamrznutý ohňostroj, vznášali sa hviezdy nado mnou. Miestami som mala pocit, že musia na mňa spadnúť. Vo vedľajšom dome začali bubnovať na obrovský bubon, aký sa používa počas buddhistických modlitieb. Dunivý zvuk mi urobil najlepší možný soundtrack k tomuto divadlu. Neskôr sa pridali divé psy. Tie zavýjajú celkom inak ako dedinské psy. Trochu ako plačúce deti. Nohy trčiace zspod deky už začali byť necitlivé, a to bol impulz ísť dolu. Napísať kamošovi, že naozaj prežívam úžasnú formu existencie.
Očami Doroty Nvotovej
22.11.2012 20:04:53
:)
Komentáre