Február bol chladný a zmätený. Keď ste vo vzťahu chcete byť sám. Keď sa ocitnete sám, akoby ste stratili aj seba. Pretrhnú sa laná. Všetka sila, ktorú ste mali na odchod sa oslabí samotným odchodom. Rúcajú sa steny, niet kam uniknúť do bezpečia.

 Noeline má 61 rokov, no energie a dvojzmyselného humoru za fúrik. Tlačím fúrik plný štrku cez jej záhradu. Pomáhame jej budovať posedenie v záhradke. V utorok príde jej 90 ročný otec z Južnej Afriky na návštevu. Upratujeme dom. Pán Mac a pán Robert jej vsadili novú podlahu do spálne. Sledujem húževnatého pána Roberta. Keby nebol ženatý a o dvadsať rokov starší odomňa, asi by som o neho mala záujem. Ako by som vám ho opísala. Jednoduchý farmár z dediny.

Ó, áno. Do veľkomesta sa už nevrátim. To viem naisto. Možno som na správnej ceste...

Ometáme pavučiny. Pán Mac to nazval kompletným ekosystémom pavúkov, to čo má  Noeline v spálni. Tá sa s veľkou ľútosťou zbavuje pavúkov a žartuje, že je stará strašidelná žena a že my musíme byť veľmi vystrašené po tomto zážitku s jej spálňou. Žartuje, vôbec jej nezáleží na tom, čo si kto myslí. Jej dom je na devätdesiat percent  zariadený z  recyklovaného materiálu a nábytku. V jej záhrade je desať psov, ktoré boli majiteľmi zavrhnuté. Za domom žije hus a labuť, ktoré sú do seba zamilované. Nevedela som, že labuť sa zamiluje len raz za život. Kristin mi to povedala. A tiež mi povedala o tej labuti, ktorá sa zamilovala do labuťkovej loďky v Berlíne.

Dnes prší a dlho pršať bude. My tu leto tento rok nemáme. Iba včera bolo.

Ometám pavučiny vo svojej izbe. V tomto meste nie je divadlo, ani koncertná sála. V kine sa nič lákavé nepremieta. A vôbec mi to nevadí. Rátam hodiny, dni a mesiace, kým sa posuniem ďalej. Niekam bližšie... Už nikdy nechcem byť tak ďaleko od samej seba ako vo februári.

Keď nás delí vidina blízkosti

a nechcem nechať ísť

čo mi už dávno nepatrí

a možno ani nikdy nepatrilo