Dnes mi mama povedala, že bola u veštice a tá už pred dvoma rokmi povedala, že sa rozídeme. Ale vraj sa vydám za muža v uniforme. Prečo? Aj keby to mala byť pravda, znamená to, že je definitívny koniec? Že je to už takto uzavreté? Je toto aspoň malá útecha pre mňa, že neostanem do konca života sama? Ale ja nechcem iného. Nedokážem si ani len predstaviť, že by mal prísť iný a toto všetko trápenie by už malo byť len minulosťou. Veď ma to poznačilo a to tak silno, že si myslím, že to navždy ostane otvorené. Už celé dni mi vŕta v hlave jeho brat. Potrebujem o nich niečo vedieť. Prečo mi ostatní hovoria, že je to choré, trápne a úbohé, keď chcem napísať jeho bratovi a spýtať sa ho, ako sa majú? My sme si predsa nikdy neublížili a možno je to len zdvorilostná otázka, ale ja naozaj potrebujem o nich niečo vedieť. Už to, že si budeme písať, bude pre mňa znamenie, že sa majú fajn. Ale odpíše mi? Čo sa to deje? Prečo sa snaží presvedčiť všetkých naokolo, že mu preplo, že už nie je normálny? Strašne mi tým ubližuje a celé noci premýšľam, či sa za našim rozchodom neskrýva niečo iné ako iná žena. Ale prečo si to chcem odrazu vyčítať a zobrať na seba? Pretože na mňa skúša nejakú debilnú obrátenú psychológiu alebo čo. On mi tak hnusne ublížil, ale snaží sa ma maličkými náznakmi presvedčiť, že ja som mu nejak ublížila a robí to tak verejne, aby si to mysleli aj všetci ostatní. Ktovie čo si o mne myslí jeho rodina a kamaráti.