Vraj po šalátových... Celkom priliehavý prívlastok, ak myslíme na prvú tohoročnú čerstvú zeleninu. Cibuľka, reďkovka, šalát ... Dnes nie je problém kúpiť v obchode akúkoľvek zeleninu, ale tradície a názvy aj prívlastky vznikali v inej dobe. Tak je to aj s hodmi – pripomína sa tradícia, ale slávnosti dostávajú súčasnú náplň.

            Možno sa oplatí čo – to popripomínať:

zeleňá sa v poli tráva... tak začína jedna z račianskych ľudových piesní, a pritom najdôležitejšie bolo i je, aby sa nad Račou rozzelenali vinohrady, aby ich nespálili obávané jarné mrazy. Ako spomínajú starí Račania, chodilo sa do vinohradov páliť burinu, réví z rezački, slamu aj piliny, aby sa čmudením zmenšili účinky sadajúceho mrázového srieňa. To už bývalo po jarnej kopačke i škrábačke.

            Ale bývalo aj po bohatých račianskych hodoch časovo sa viažucich k začiatku mája, k sviatku patrónov račianskeho horňího kostela.

 

 

 

Jeho história je pozoruhodná. Prvá písomná zmienka o ňom pochádza z roku 1390, ale kňaz v Rači sa spomína v listinách už v roku 1335, dokonca o kostolnej veži v Rači svedčí istý zápis už z roku 1306. V roku 1508 bol kostol zasvätený k úcte Všetkých svätých. V čase reformácie slúžil takmer 50 rokov evanjelikom a katolíckej cirkvi bol vrátený v roku 1629, kedy 17. júna nastúpil na račiansku katolícku faru farár Tomáš Biela. Od jeho nástupu až po súčasnosť je vedený presný zoznam kňazov, pôsobiacich v Rači.

 

 

 

            Zasvätenie kostola apoštolom sv. Filipovi a Jakubovi sa uskutočnilo 1.mája 1844, kedy v Rači pôsobil farár Adam Hájek. Tento kňaz veľmi podrobne viedol farskú kroniku a zapisoval do nej nielen cirkevné, ale aj občianske udalosti v Rači a politicko-spoločenské pomery v Rakúsko – Uhorsku. Aj v starších záznamoch, napríklad v matrike narodených z roku 1732, sa možno dočítať o živote v Rači. Farár Juraj Pruker tam podrobne opísal obrovský požiar, ktorý 30. mája t.r. za hodinu zbavil strechy 93 domov, zomrelo sedem ľudí. Vyhorela aj fara, vrátane cirkevných kníh a matrikúl. Veru, neraz si osud kruto zahral s obyvateľmi našej obce.

Napriek smutným udalostiam vždy nanovo ožila a vzmáhala sa. Keď v roku 1768 vydala Mária Terézia úradný urbár, dozvedáme sa z neho, že vtedajšia Rača mala 229 poddanských domov a naviac niekoľko šľachtických kúrií. Urbársky súpis evidoval 276 daňových poplatníkov, z nich 76 pripútaných k pôde. Z prieskumu, ktorý predchádzal urbáru, sa však dozvedáme i to, že sa richtár aj prísažní z Rače sťažovali na veľké škody, spôsobené prudkými dažďami.. Z kopcovitého terénu vymieľali a odplavovali pôdu, ničili vinohrady.

A pritom vinohrad sa nedá vytvoriť za jeden rok. Jednoročné korenáče, zasadené do vinice, až v treťom roku začínajú rodiť na vzorek, ale až v ôsmom roku príkladnej starostlivosti sú schopné doniesť plnú úrodu.

Ak si človek uvedomí tieto skutočnosti, ak hoci len raz okúsil tvrdosť klasickej kopačky vo vinohrade, potom sa mu celkom ináč berie do rúk pohárik, naplnený kvalitným račianskym vínkom. Povedzte, nemám pravdu ?