Strašné, aká je táto zima demotivujúca. Práve včera som skákala po chodbe na druhom poschodí, kde viseli výsledky z koncernu a hulákala: MÁM CÉÉÉ!!!!! A keď zo mňa prvotné nadšenie opadlo, sadla som si na lavičku a zakiaľ som s iPodom ziapucim Put your hands up, get out of the caaaaaaaaaaar! čakala na docentku, že mi zapíše túto pamätnú známku, mädlila som si ruky a zastrájala sa, čo všetko teraz budem môcť robiť, keď ma už neprenasleduje žiadna krvilačná konsolidácia.

To bolo včera. A dnes, keď som odhora dole vyglancovala celý barák a odpozerala polovicu dvanástej série South Parku, vypila dve kávy a oprala všetko v okolí 50 metrov, zrazu to prišlo. Nuda.

Normálne som nemala čo robiť, to sa mi len tak nestáva. Hneď ma napadlo, že kolegyňa vravela niečo o chrípke, tak som jej zavolala, že som free a môže ísť marodiť right away. Ale ona nie. Tá ma naštvala!

Tak som išla za Ebou, že ju vezmem na prechádzku. Eba nebola ochotná vystrčiť ňufák z búdy, kde sa spolu s kocúrom snažili nezamrznúť.

Tak toto nie! Celé týždne som sedela na riti a drtila sa, musím sa ísť hýbať aj keby ma to malo stáť pád na moju ledva zahojenú kostrč, dvojnásobne narazenú pri zjazde dosť hrboľatého kopca na igelite pred dvoma týždňami. Zobrala som foťák, Ebu som pod hrozbou česania uší vytiahla z búdy a išli sme. A viete čo? Nebolo tam nič. Nič, čo by sa dalo odfotiť, nič, nad čím by sa dalo rozplývať. Znechutená som sa vrátila domov s rastúcou nevôľou voči tejto zime. Nie voči každej, nie voči takej, keď je meter snehu, ktorý iskrí na slnku, takej keď sa dajú stavať snehové pevnosti a bojovať snehové vojny a robiť snehuliakov hore nohami. Ale voči tejto hnusnej sivej neinšpiratívnej nudnej zime! Naša dedina je odporná aj inokedy, ale teraz je priam desivo šedá a špinavá. Fuj, naznášam to!

A tak neviem, čo budem teraz robiť. Najradšej by som sa dala do jari zmraziť... tuším si dnes usteliem na trávniku...