Len tak (možno na nič)

    Sedím v kresle v mojej izbe a rozmýšľam, že by som potrebovala to čo som mala alebo niečo podobné. Teba! Boo to pritom niekedy utrpenie, ale bez teba je to nuda. Pri tebe na mňa prišla inšpirácia v písaní. Niečo si mi spravil a už to bolo zbásnené na papieri.Stretla som ťa minulý týždeň. Vyzeralo to tak, že si nemáme čo povedať. Alebo to bol len múj nezmyselný pocit, ktorý mi už párkrát prekazil krásne chvíľe života. Napísal si mi potom sms, ktorú som aj čakala a...bolo v nej to čo som myslela. Lenže ja som to odmietla a nerozmýšľala ďalej nad tým. V tej zaneprázdnenosti všednosťami si veci niekedy nepremyslím alebo ani nechcem? Akokeby som sa odmietnutie teba naučila naspamäť a keď ma "vyvoláš" tak ti to len odrecitovala. Ako to že mi to došlo až po týždni?..Možno je to len zas môj hlúpy pocit. Neviem... Pri tebe ma teda občas navštívila inšpirácia, ale nemám na to niečo ti ukázať. Veľa si priniesol do môjho života a pritom si bol v ňom tak krátko...alebo ešte stále si? Vždy keď ťa stretnem je vo mne taký zvláštny pocit:zutekať alebo porozprávať sa s tebou? Ale ja nie som zbabelec takže do úvahy pripadá len tá druhá možnosť aj keď to niekedy ľutujem. A možno si si so mnou len chcel dokázať svoju mužnosť tým, že si zbalil 16-ku. Alebo si niečo z toho myslel aj vážne? to by ale neskončilo pre taký hlúpy dôvod. A potom ako sme šli spolu do kina...To bolo také zvláštne pre mňa ani neviem prečo. A ani neviem prečo, keď si čítam nejaký článok s nejakým zaľúbeným podfarbením, myslím na teba. A ani neviem prečo, keď počúvam nejaký ten komerčný sladáčik, myslím na teba. A ani neviem prečo, keď ťa náhodne stretnem ne ulici tak rozmýšľam nad tým čo som mala povedať ešte minimálne 2 týždne. Je to tak ako to má byť. A pochybujem, že sa to niekedy medzi nami zmení. Tak len to, že si pre mňy veľká inšpirácia aj keď ťa stretnem len raz za čas. Neviem či by som dokázala si s tebou teraz niekde sadnúť, pozerať sa ti do očí a rozprávať o tom ako sa mám...