celý príbeh




Roman bol doma už takmer mesiac a stále nebola príležitosť porozprávať sa s Táňou. Starostlivosť o malé dieťa ho na stopercent vyťažovala. Aj keď veľakrát mal v rukách telefon,aby si ju prizval na výpomoc,čoby interiérovú dizajnérku,alebo matku s praxou, nakoniec to predsa len vzdal. Nemal odvahu. Nevedel odhadnúť Tánine reakcie. A tak sa stretnutiu aj naďalej alibisticky vyhýbal.

Na druhej strane treba uznať,že malá Ann si vyžadovala strašne veľa. Veľa času, veľa pozornosti,veľa lásky. Tu bol trošku ostrejší vzduch,ako v Amerike a tak bola malá príliš často chorá. Aj teraz mal Roman podozrenie na ďalšiu z bežných chorôb malých detí. Sedel pri Anninej postieľke a sledoval to krásne kučeravé dievčatko. Sledoval jej črty a aj trasúci sa tieň mihalníc na jej líčkach.  Sedel a premýšľal ako ďalej. Ako to všetko Táni vysvetliť, ako uviesť veci na pravú mieru. Nevedel..Pravda bola taká,že strašne po tom túžil,ale nevedel, ako to urobiť,kde začať...

Ann sa nepokojne prehadzovala. Romanovi sa zdala trošku zružovelá a tak jej  ruku položil  na čielko. A je to tu! Ann má horúčky. Znova. Roman vedel,že ho čaká ďalšia nevyspatá noc,ale čo to bolo oproti tomu,čo znášalo to malé telíčko. Roman urobil všetko,čo mu pediatrička odporučila v takých prípadoch robiť.. No horúčka neklesala, práve naopak. Ann sa prebudila a jej plač zobudil aj Máriu. Tá ochotne asistovala Romanovi,no malú sa im nepodarilo utíšiť. Mária si vzala dieťa do náručia a sadla si s nou do hodacieho kresla. Roman sa chvíľu na ne díval a keď  sa mu už videl Annin plač  neznesiteľný,zobral do rúk telefon..

- "Táni? Ahoj... Viem, už je neskoro, ale..Potrebujem tvoju pomoc. Prídeš prosím ťa k nám?" - Romanov hlas znel zúfalo a Táňa to neprehliadla.  Chvíľu bolo v telefóne ticho až nakoniec sa ozvalo
- "Hneď som tam..!"


Roman vedel,čo to znamená, no nemal silu kombinovať. Dôležité bolo dieťa a jeho zdravotný stav. Všetko ostatné malo momentálne druhotný význam..A ešte niečo bolo dôležité... Že príde..