Priam neuveriteľné, ako si viem takmer po 50 rokoch v myšlienkach počas niekoľkých minút premietnuť takmer deň po dni moje detstvo! Určite by pekných okamihov v ňom nebolo veľa.  Napriek tomu som sa vedel tešiť zo života. Podobne ako celá moja generácia. Nechcem ani v tomto moralizovať. No keď dnes vidím mladého človeka, ako unudene postáva sám alebo v skupinkách, často fajčiac a odpľúvajúc okolo seba, neraz s pohárikom či s fľaškou v rukách, je mi z toho i smutno i nanič. Neviem pochopiť túto znudenosť, túto nechuť do života. Vysvetľujem si ich jedine tak, že mnohí žijú v (nezaslúženom) blahobyte. Aj ich rodičom síce záleží na lepšej budúcnosti potomkov, no na rozdiel od rozumných otcov a mám sú schopní zniesť deťom aj modré z neba – a v tejto ,,láske“, nazdávam sa, je pes zakopaný. Decká nie sú vedené k samostatnému životu a k jeho peripetiám, aké sa pravdepodobne skôr či neskôr ani im nevyhnú. A keď problémy prídu a ony ich majú správne vyriešiť, dokázať prakticky svoje pozitívne schopnosti, zrazu sa nieto o čo oprieť. A potom sú  neraz ,,jediným východiskom“ aj iné drogy ako ,,iba“ alkohol a cigarety.

  Ostatné moje (naše?) slová by boli pre niekoho azda iba ,,moralizovaním“, preto ich nechám  (necháme?) nedopovedané.

                                                                            Ladislav Serenča