Minule som skončila niekde na začiatku októbra.. Xi, v tomto roku (resp. keďže toto píšem už v roku 2007, tak v minulom) to bolo  asi naše posledné stretnutie takého, povedala by som, uvoľneného a vcelku príjemného charakteru. Aspoň tak nejak to hodnotím ja.

 

   Boli sme v tzv. internetovom kontakte. Kde tu nejaký mailík.. A potom to prišlo.. Viem, že niečo som mu napísala (niekde som stratila ten mailík, takže nebudú žiadne písomnosti z archívu   ). Prešiel týždeň nič. Odpoveď žiadna. No zrejme je niekde mimo, alebo nebol na nete.. Hovorím si. Však to sa stáva.. Aj keď na našom slávnom „Pokeci“ mi svietil prihlásený (alebo, že sa práve prihlásil) každý deň.. no čo už, to som neriešila.. Prešiel ďalší týždeň.. A to už ma pomaly ale isto brali čerti.. To nie je možné, do pekla aj s chlapom nemožným, čo ho čítať nenaučili, či čo? Nadávala som v duchu a musím povedať, že moji naj si tiež užili mojej super nálady v tom čase..  Nuž ma to v jeden večer prestalo baviť (to niekedy dostanem taký „blik“, že buď teraz alebo nikdy a potom už nemyslím na dôsledky svojho konania). Boli akurát jesenné prázdniny.. Bola som doma, mala som zapnutý net... A nuž som sa aj prihlásila do mojej mailovej schránky a „tvorila“ mailík pre môjho drahého... Vtedy som si povedala, že je to už definitívne.. buď sa nejak rozumne porozprávame (aj keď cez net to nie je až také autentické ako v realite..) alebo to bude FINISH.

 

   No uznávam, keď sa na to dnes opäť pozerám, mohla som to formulovať aj trochu ináč.. Ale vtedy som bola už taká naštvaná, že keby sa dalo, tak mu asi pošlem cez mail aj riadnu facku.. (i keď takýmto praktikám sa vyhýbam a snažím sa všetko riešiť s tzv. „kľudom Angličana“).  Samozrejme odpoveď žiadna.. Nuž je to jasné!

 

 

   Bola som z toho vcelku mimo.. Aj keď snažila som sa hrať divadielko typu, všetko je OK... Ale vzhľadom na to, že prázdniny boli na začiatku, tak som mala čas o všetkom tak povediac porozmýšľať, nechať si ako sa hovorí veci uležať. Prišla som na to, že je to tak v podstate lepšie. Je to síce dosť hnusné skončenie našej už v podstate ročnej známosti... Ale načo sa namáhať? Načo sa premáhať? V živote som nikoho do ničoho nenútila (no možno sestru    ). A rozhodne to nebudem robiť ani teraz. Ale musím povedať, že v kútiku duše som sa cítila fajn... Bolo to niečo, čo mi v istom zmysle dávalo pocit, že som sa oslobodila od „prízrakov“, aj keď v tom čase som to vôbec tak pozitívne nevnímala.

 

   Čuduj sa svete po týždni prišla odpoveď.. Samozrejme bolo mi vysvetlené, ako on má toho teraz v škole veľa, nestíha,  nebol na nete, no proste bla bla bla ale podstata zase nikde.. Nuž, ešte stále som bola naštvaná, nuž som mu zase na to povedala pekne od srdca svoje.. A odpoveď prišla už „very fast“. Vraj už sa nemám toľko hnevať, a tak.. proste tie typické omáčky, a že on má skutočne toho veľa a nevymýšľa si a tak... No proste, zase som sa nechala ako sa to hovorí, ukecať.

 

      No a prečo?

 

   Tak to neviem.. Možno je to niečo, čo má v sebe a čo ma istým spôsobom priťahuje.. Možno je to tým, že je niečo, čo v konečnom dôsledku vlastne nemôžem mať. Veď ako znie stará známa pravda: To čo nemôžeme mať je vždy oveľa lákavejšie a zaujímavejšie. Alebo to bolo tým, že mi to tak v podstate vyhovovalo, jednoducho mala som ten skvelý pocit zadosť učinenia.

   Napáda ma ďalšia myšlienka: Žeby ma bral ako „ľahkú korisť“? No, tak s týmto názorom by som sa nestotožňovala, pretože nemám z neho taký pocit.. Keby to bolo tak, tak sa správa trošíčku ináč.. A myslím, že na to by nemal odvahy - Beztrestne si zobrať ponúknutý „zákusok“.

 

      Aké bolo ďalšie stretnutie?

 

   Bolo iné ako tie pred tým.  Myslím tým, že zo začiatku bola celkom uvoľnená atmosféra, ale potom sa to zrazu zvrtlo.. Možno to bude tým, že bol zlý deň. Mimochodom bolo práve Mikuláša. Ja som mala hneď potom ísť na generálku Stužkovej (z ktorej som v tom čase mala také nervy a stresy, že podaktorých mojich spolužiakov by som najradšej z fleku pozabíjala...) a na tú vlastne nebolo nič hotové, rušil sa program, nebol nástup, no proste typické starosti... A to nevravím o tom ako ma vytočil „môj“ mobilný operátor, ktorý odmietal posielať SMS, ale keše si poctivo stiahol, ako keby odoslal. No vravím, bol to „super“ deň, čo sa mňa týka. A on? Tiež mal nejaké veci v škole... Ale na druhej strane bola som rada, že som ho videla (mimochodom bol ostrihaný na krátko, čož sa mi celkom zapáčilo..). Vždy ma to totižto nejako upokojí, jednoducho mám potom pocit, že niekomu na mne záleží.. Vyznieva to síce trochu deprimujúco, ale no čo už..

 

 

   Neviem, a snažím sa na to ani nemyslieť. A prečo? Lebo zbytočne by som z toho mala len nervy a to momentálne nechcem, vzhľadom na to, že potrebujem ako sa hovorí „čistú a pokojnú“ myseľ. Je nový rok... Treba sa pohnúť ďalej a viem, že toto sa ďalej nebude vyvíjať. Áno, určite budú ešte nejaké stretnutia, ale aj tak. To bude všetko. Ako to viem? Myslím, že sa to volá intuícia.. Aj keď možno sa mýlim a nebude to tým. No s tým už ja nič nenarobím.. Aj keď priznám sa, bola by som rada, keby to neostalo len takto, no ale to je ako sa hovorí vo hviezdach. A navyše o tom nerozhodujem len ja.

 

   Ale v konečnom dôsledku som rada, že som mala tú česť ho bližšie spoznať. Stráviť nejaký ten čas v jeho spoločnosti... Je síce pravda, že neumiera, a ešte nejaký čas v jeho spoločnosti určite prežijem, ale ja jednoducho nevládzem ďalej hrať. Mám rada predstavenia, ktoré sú kvalitné, ale táto hra s názvom „Všetko je OK.“ jednoducho stratila svoje čaro a dožila sa svojej pravdepodobne poslednej „stej“ premiéry.    

 

 

   Myslím, že toto je zatiaľ posledná „epizóda“ nekonečného seriálu, ktorý spolu tvoríme.  Aj keď si nechávam takpovediac „zadné dvierka“, pretože moja povaha, alebo tak povediac blbosť mi jednoducho nedovoľuje definitívne zatresnúť vstupné dvere bez toho, aby som si nespravila duplikát od bočného vchodu.. Možno však čakám len na ten správny stimul, ktorý mi to umožní...