... povedal Ivan, keď som s ním potrebovala konzultovať tretiu časť rozsiahleho rozhovoru s Danielom Špeldom, autorom knihy Astronomie v antice. Konkrétne pasáž, v ktorej autor knihy nabáda uvedomiť si, že zvlášť stoická škola pracovala s predstavou univerzálnej prírodnej účelnosti zameranej na človeka - s antropocentrizmom. A kde inde ako v strede sa mohla nachádzať (po bohoch) najvýznamnejšia bytosť v kozme, pýta sa Špelda.

E: Čo to je zač, tí stoickí astronómovia?

I: To sa môžeš rovno opýtať na stoických geológov. Alebo sa trebárs opýtaj na stoických kuchárov. Varili stoici inak ako pytagorejci?

E: Asiže nie.

I: No vidíš.

A bolo.

Pán Špelda tam potom síce píše, že čo viac je možné chcieť od kultúry, ktorá nepoznala ďalekohľad. Iste. Konkrétne stoická filozofická - materialistická - škola ako jej súčasť skúmala to, na čo ďalekohlad nebolo treba. Človeka. Zaujímali ju hlavne modálne kategórie a jej jazykový obraz sveta bol, pochopiteľne, antropocentrický. Veď ako inak.  Ale načo ich obyčajný skúsenostný realizmus hneď tvrdo nazývať antropocentrizmom - termínom, ktorý sa uplatňuje vo viacerých sémantických rovinách a má dokonca istý ideologický chvost súvisiaci s jeho protipólom, teocentrickým kresťanstvom. O ňom sa antickej kultúre vtedy predsa ani nesnívalo. 

Keď už nič iné, je tu aspoň linka na rozhovor, ktorý je napriek drobným výhradám zaujímavý.