Je to viac ako rok a pol. Za ten posledný krát, čo som tu písala, sa toho udialo veľa. Mám "priateľa", rozvedených rodičov a pred posledným ročníkom ma vyhodili zo školy. Bol to veľmi silný polrok na udalosti. Zo všetkých vytrvalých chlapov, ktorí o mňa bojovali bol jeden extrémne dotieravý a cieľavedomý, po niekoľkých odmietnutiach som sa s ním nakoniec dala dokopy. Ostali sme však stáť v začiatkoch na mŕtvom bode, pretože ja som stále plakala za bývalým a vytrvalo som trvala na tom, že nechcem priateľa. Teda sme spolu už polroka, ale tvrdíme, že spolu nie sme. Pravdepodobne niečo také tvrdiť nemá ani zmysel, keďže u mňa prakticky býva, ukazuje sa však, že priznať hlavne samej sebe, že mám partnera by bolo pre mňa horšie ako smrť. On si zo začiatku myslel, že to takto asi nepôjde, ale čuduj sa svete, nejako nám to funguje a už ani on nemá potrebu všade vystavovať, že má priateľku. V týchto časoch mi veľmi pomáha, správa sa ku mne tak ako by som si možno ani nezaslúžila, ale keď sa objaví hádka, znášam to horšie ako predtým. Stal sa zo mňa definitívne cynik a podľa niektorých pesimista, môj život je neustále chodenie v kruhu. Spadnem, vzdám sa, život ma postaví na nohy, skúsim niečo iné vo viere, že to bude lepšie, aale opäť sa vrátim na začiatok a spadnem...Úprimne som si priznala, že odkedy to s bývalým skončilo to ide so mnou dolu vodou. Neexistuje deň, kedy by som naňho nemyslela a pritom aj láska aj nenávisť sú dávno preč, hrdo by som sa mu dokázala pozrieť do očí, na sociálnej sieti dokonca vidím jeho fotky s tou, kvôli ktorej ma opustil, ale stále je v mojej hlave. S priateľom mi je dobre, ale všetko porovnávam s predchádzajúcim vzťahom, už nedokážem začať s čistým štítom. Nedá sa ani povedať, žeby som do toho vzťahu vkladala vôbec nejaké nádeje, pretože tie už naozaj nevkladám do ničoho. Tak ako som sa pohla v živote ďalej ja a moja rodina, tak sa pohol aj bývalý a jeho rodina a ja nepriamo o tom stále viem. Jeho rodinu pravidelne stretávam, jeho som, našťastie, nestretla ešte ani raz. Spokojne si žijem bez neho, aj keď niekedy uvažujem, čo by bolo keby, ale som s tým absolútne zmierená, akurát to na mne zanechalo stopy. Tak ako všetko v našich životoch v nás zanecháva stopy, aby sme vedeli, že sme silnejší a odolnejší ako kedykoľvek predtým. Zvykom sa mi stali situácie, z ktorých sa nedokážem pohnúť a to je aj práve teraz, keď znova nedokážem povedať, ako asi bude vyzerať môj život za dva mesiace. Stále častejšie rozmýšľam nad rozprávkovými sudičkami, ktoré pri narodení dieťaťa prisúdia istý osud, či prekliatie, nejaké vlastnosti či schopnosti/neschopnosti dieťaťu do života. Pretože ak je to naozaj tak, s veľkou presnosťou dokážem vymenovať všetko, čo mi sudičky prisúdili. Nateraz aktívne pracujem so svojou psychikou a snažím sa so všetkým vysporiadať.