Ráno

“Slniečko už vstalo, dobré ráno dalo a ty ešte spíš? Že sa nehanbíš”

“Mami, ešte chvíľočku”

“A čože, ešte očká spia”

“Uhm”

“Otvor pekne očičká, tu je tvoja mamička”

Len ťažko otvárala oči, jemne sa chichúňajúc pod šteklivými dotykmi maminých rúk.

“Mami, ešte chvíľočku. Mami...”

Otvorila oči, mihotavé svetlo slnečných lúčov, prenikajúcich cez prikrývku jej už nedali spať. “Ach to bol sen. Mamina, moja zlatá mamina. Aspoň v sne môžem byť s tebou. Čo by si povedala vidiac ma tu ležať na zemi...”

Vystretá pod prikrývkou so zavretými očami vybavovala si detaily sna ktorý ju priviedol do detstva. Lenže stuhnuté telo sa začínalo hlásiť k životu. Ale nie len to. V ovzduší sa šírila príjemná vôňa...Pripomenulo jej to neznámeho, ktorého včera našla na ceste. Posadila sa.

Pomaly sa vymotala z prikrývok. Obzrela sa okolo seba či ho niekde neuvidí. Ale nebol tam. Na mieste kde spal bol len úhľadne zabalený batoh. Teda neodišiel. Ale kde je. Podišla bližšie k jeho miestu. Zbadala stopy, pobrala sa teda pomaly tým smerom. Po pár krokoch niečo začula. V tichu planiny, len miestami narušenej malými ostrovčekmi zelene, úplne tichej ak nerátala šum stebiel trávy trúcich sa o seba v miernom vánku, predsa len znel zvuk. Silnejší ako všetko ostatné. Čo to mohlo byť? Zmenila smer. Ako sa približovala, zvuk silnel. Voda. Tečúca voda. Celá sa zachvela. Snáď každá bunka v jej tele sa dožadovala osvieženia. Pridala do kroku. Netrvalo dlho došla na breh potoka, či skôr malej riečky. Voda bola čistučká, priezračná, jemne žblnkotajúca v tôni porastu na brehu. Oči sa jej rozsvietili, zhodila obuv, podvihla šaty a opatrne vkročila do vody. Až sa zachvela od jej chladu. Zabudla na všetko, kde je, kto je, čo sa s ňou stalo, pocit šťastia ovládol všetky jej zmysly. Začala zhadzovať zo seba šaty, odhadzujúc ich kus po kuse na breh. Ponorila sa do studenej vody. Zvýskla v prvom úľaku, ale vzápätí sa začala smiať. Plesla dlaňami do vody voda sa rozprskla okolo nej a v miliónoch drobných kvapiek sa vrátila späť do rieky. Bol to tak úžasný pocit... Zavrela oči obrátila tvár k slnku napol sediac, napol ležiac na dne plytkej riečky vychutnávala si jemné šteklivé dotyky tečúcej vody. Úplne zabudla na čas. Až po chvíli si uvedomila, že cieľom jej vychádzky bolo niečo iné. Strhla sa a akosi podvedome prikryla rukami svoju nahotu. Otvorila oči. Lenže bola sama. Pozrela na druhý breh, ani tam nikto nebol. Jedine tráva sa vo vánku vlnila na brehu.

Opatrne vyšla z vody. Ešte chvíľu skúmala okolie, ale keď nikoho nevidela, vystrela sa ešte do trávy na brehu a nechala nech ju slnko osuší. Vytriasla vodu zo zvlhnutých vlasov a začala sa obliekať. Popri tom však hľadala cestu ktorou sem prišla. Aha tam. Jemný prúžok dymu v diaľke jej ukazoval smer. Vykročila k táborisku. Vtom si ho všimla. Sedel na kraji miernej vyvýšeniny, chrbtom k nej s rukami opretými na pokrčených kolenách a zopnutými ako v nemej modlitbe. Pobrala sa za ním.

“Tak tu si. Hľadala som ťa. Raňajky ti už asi zhoreli na ohni.”

Pozrel na ňu. Kútikom úst mu mierne šklblo. “Moje? Nie. To sú tvoje raňajky. Teda raňajky, skôr obed. Nevšimla si si ako je slnko vysoko?”

Až teraz si uvedomila, že ranný chlad je preč a dĺžka tieňa je oveľa kratšia ako keď vstala. “Čo tu robíš?” odpovedala protiotázkou a prisadla si k nemu. Neodpovedal. Len sedel a hľadel pred seba. Obzrela sa teda čo ho tak zaujalo. Nevidela však nič mimoriadne. Pred nimi, v miernom údolíčku sa rozprestierala tak spustošená krajina akou doteraz prechádzala. Len miestami sa príroda snažila prekryť pustinu kúskami zelene. Naľavo videla zarastené pole, kde večer našla niečo na večeru. Kúsok ďalej sa k nebu týčili zvyšky nejakého staviska, možno to bol dom, možno stodola, nedalo sa to takto na diaľku odhadnúť. Pár polámaných stromov a zvyškov čo kedysi mohli byť stromy, vytvárali podobu sadu a dotvárali obraz pred nimi.

“Všimla si si aký je tu pokoj?” nečakane zaznela jeho otázka. “Dávno som necítil taký mier v duši.”

Pozrela naňho bez odpovede. Videla ostro rezaný profil, tak klasický, s pevnou bradou, rovným nosom, dlhými mihalnicami vytvárali obraz ako na starých gréckych freskách “Neodpovedala si mi.” Pozrel na ňu.

Jeho tvár vyzerala úplne inak. Pokojný, uvoľnený výraz nahradil strhané črty zo včerajška. Narúšali ho len drobné škrabance. I pohľad bol iný. Pokojný, bez najmenšieho náznaku útočnosti. Je to ten istý muž? Položila si v duchu otázku. Hľadela na neho ale držala si odstup. Nevedela čo si má o tejto zmene myslieť.

“Počúvaš ma?” jeho otázka prerušila jej úvahy.

“A čo ti mám povedať? Je to predsa tvoj pocit. Neviem nič o tebe ako mám odhadnúť čo cítiš?”

“A čo telepatia?”

On si z nej uťahuje. Dotklo sa jej to. Prečo veď mu nič neurobila. Opäť sa zahľadela na krajinu pred sebou. “Čo sa ti tu môže páčiť, nechápem. Tá zrúcanina, alebo ten zničený sad? A to ticho, veď tu nič nežije.”

“A to nie je pravda.” oponoval je. “Niečo predsa, pečie sa to na ražni.”

“Tak to žilo, už nie.” odvrkla mu pritiahnúc si kolená k telu, objímuc ich pevne oboma rukami.

Začula ako sa tíško zasmial.

“Áno, máš pravdu. Žilo to.” zostal ticho sedieť a hľadieť opäť do diaľky.

“Chcel by som tu zostať .” Z ničoho nič jeho slová zazneli do ticha okolo nich. “Viem, myslíš si že som blázon. Asi áno. Zrazu sa mi páči samota a ticho a pokoj tohoto kraja. Už dávno som nemal taký pocit slobody a voľnosti. Nemusím sledovať čo je mi za chrbtom, byť v strehu či niečo, niekto na mňa nezaútočí. Pre mňa je to neskutočne krásny pocit. Nechce sa mi odísť.”

Na tvári sa mu mihol trpký úsmev.

“Ja vidím niečo iné. Miesto ktoré bolo živé, miesto, ktoré bolo šťastné v svojej podstate, miesto ktorým ktosi prešiel a zanechal túto spúšť. Poznám to…” sklonil hlavu, natiahol ruku akoby chcel niečo zodvihnúť zo zeme, ale vrátil ju späť. Otočil sa k nej. “Prešiel so mnohými takými miestami a po mne zostali zničené, opustené a smutné. A ja som to nevidel. Videl som len ten moment šťastia, nikdy som sa neobzrel spať. Raz prešiel niekto iný mojím šťastným miestom…a nezostalo mi nič” opäť sklonil hlavu, “vôbec nič…”

“Toto miesto je ako ja, zničené a pusté. Čaká, že ho niekto postaví na nohy. Ty si to urobila a ja som došiel sem. Teraz je rad na mne. Aspoň raz zmeniť poradie a zo zničeného vytvoriť miesto šťastia, miesto kde sa dá žiť.”

Uhla pred jeho rukou.

Vstala, uhladila si šaty a vykročila smerom k táboru. Nepokoj, ktorý v nej vzbudzoval jej nebol práve príjemný. Mlčiac kráčal vedľa nej až do tábora. Pečienka však už nebola na ohni. Prekvapene pozrela na neho.

“Nepozeraj, mal som ju nechať zhorieť? Keď som ťa videl vbehnúť do vody a keď si z nej dlho nechodila, dal som mäso z ohňa dole.” Pobavene hľadel na meniacu farbu tváre. “Nie nesledoval som ťa, ale nedalo sa nevidieť ťa. Počkal som radšej na mieste, kde si ma nemohla minúť. "

V povetrí zašumeli vtáčie krídla. Zdvihla oči. Jej spoločník, malé vtáča, ktoré zachránila pred dravcom a za ktorým sa pobrala zo svojho zničeného miesta šťastia.

Vystrela ruku a vtáča tíško a spokojne sadlo na jej rameno. Ponatriasalo si pierka, pár krát písklo a spýtavo k nej otočilo hlavičku.

“Jedným okom zazrela jeho prekvapený výraz. Usmiala sa a povedala: “Predstavujem ti môjho záchrancu, priateľa, spoločníka, súpútnika a chránenca. Vtáča, ako by rozumelo, zdvihlo hlávku a mierne poroztiahlo krídla. Bol to fascinujúci pohľad. Bolo vidieť, že i toho bojom ošľahaného bojovníka očarila táto chvíľa. S úžasom hľadel na nich ako si čosi švitoria iba im dvom zrozumiteľnou rečou.

“No ja budem musieť ísť” ozvala sa ona. “Ďakujem za jedlo. Pridáš sa ku mne, alebo zostávaš?”

“Zostávam”

“Tak veľa šťastia” zdvihla sa, zobrala si svoje veci a pomaly vykročila na cestu. Vtáča vyletelo vysoko nad jej hlavu a spustilo radostný trilkot.

“Uvidím ťa ešte?” tá otázka zaznela dvojhlasne, no zostala bez odpovede visieť niekde medzi nebom a zemou.

Odkazy:

Stretnutie s lovcom, Večer na ceste, Úsvit nového dňa