Vdychovala som strapaté vločky. Už dávno som sa tak nenadýchala bieleho chladu. Na lícach mi z neho vyskočili kvapky.  Bola som zmierená s tým, že jasná obloha ostala len počas včerajšieho splnu mesiaca. Po tom, ako nedobehnuteľný západ slnka unikol pred zotmením. Viac nie.
V mysli mi uviazli ľadové kryhy a nadrozmerní okrídlení dravci. Nositelia smutných nálad sa neukázali. Ale sú tu snežienky.