Všade navôkol sa šíri dušicková atmosféra. Na cintorínoch vládne zhon. Schádza sa rodina rozídená za prácou či za školou...

S tetou som sa nestihla rozlúčiť. Mala som ju veľmi rada. A ona mňa. Mali sme niečo spoločné. I ona bola najstaršia zo súrodencov. Narozdiel odo mňa, nemala ľahký život. Veľmi rada varila. Veľa som sa od nej naučila. A milovala som jej buchty na pare. Také ako ona, to nedokáže nikto. A najlepsie boli na druhý deň. Lenže to sa stalo málokedy. Len sa tak za nimi zaprášilo. A ako nám upiekla buchty v rúre, také tie s lekvárom. Domácim. Sedeli si pekne jedna vedľa druhej, jedna vedľa druhej pekne v teplúčku rástli. Tak sme si ako malé deti vzali celý plech a usalašili sme sa na priedomí. Taký domček s dreveným schodiskom, oddelený od okolitého sveta len bránou. Na dvore sa špacírovali sliepky. V záhrade za domom dozrievali maliny, joj, ale sme sa ich najedli. Ani doma také dobré nemáme, hoci pochádzajú z ich štepu.

Všetky tri moje tetky bývajú v tej istej dedine, od tej našej ju delí cesta hore poľom alebo popod horu. Keď sme boli so sestrami mladšie, tak sme tam cez prázdniny trávili veľa dní. Kým dve mladšie tetky pracovali, tak naša najstaršia doma varila, prala, upratovala, starala sa o domáci kozub. A tie jedlá, ktoré ona vyvárala. To je jedna báseň. Raz, keď robila zápražku, tak ma postavila k takému klasickému šporáku, na drevo alebo uhlie, strčila varešku do ruk a že miešaj. Kým sa ti múka s masťou neroztopí a nechytí hnedý nádych. Ona si medzitým niekam odbehla. Tak som tam stála a miešala, miešala, lenže to trvalo podľa mňa už dosť dlho a múka bola stále biela. Tak som otvorila kredenec a šup s mletou paprikou do tej zápražky. A potom som počula kroky na priedomí, teta sa vracala po drevených schodoch do kuchyne. Ja som chytila strach, lebo som spravila niečo, čo som nemala. Tak som utiekla od šporáka a šla sa skryť pod posteľ, takú tú veľkú, drevenú, na ktorej sa aj celá rodina kedysi vyspala. Ešte dlho po tom sa na tejto príhode smiala celá rodina. Že ako som chcela tetu okabátiť. Do mojich šiestich rokov som nevedela povedať "r". A raz sa mi to podarilo. Do humien sa zvážala slama. Ja som tam chcela zametať, tak som schytila metlu a davaj ho urobiť tam poriadok. Lenže stále niekto chodil po pôjde humna, tak som sa naštvala a vyriekla som onú vetu: "A čo som ja kRava, aby som tu stále zametala?" :) A odvtedy som s "r" nemala žiaden problém.

Keď som sa mala prvýkrát vybrať "do sveta", tak teta sa dosť bála, že sa už ani nevrátim, že sa mi môže kadečo zlé prihodiť. A tak som bola rada, keď som ju štyroch mesiacoch znova navštívila, celá a zdravá. Lenže mne sa v Halle veľmi páčilo, tak som sa rozhodla, že sa tam musím ešte raz vrátiť. Medzitým som si ale dala pauzu. A vtedy, v jeden októbrový deň, keď som si asi prvýkrát zabudla mobil na intráku, som mala divný pocit, keď som si našla vyše 20 zmeškaných hovorov. So zlým pocitom som volala domov. Že mám prísť domov, že teta umrela. Počas návštevy u lekára. Šok. Cítila som mráz, hoci von nemrzlo. A divný pocit, že som ju nebola akurát ten posledný víkend navštíviť. Prišlo to nečakane. I keď .... Je lepšie darovať kvet živým, než vence na hrob odídeným...