Milý neznámy,

 Od chvíle keď sa nad hlavami stovky ľudí preťali dráhy našich pohľadov nedokážem na Vás prestať myslieť... Verte mi, snažím sa, ale... Zavriem oči a vidím Vás na svojich viečkach, nepomáha oči otvoriť – ostávate na očnom pozadí. Prenikli ste celým mojím bytím. Je Vami nasiaknutý každý pór mojej pokožky, dostali ste sa mi pod kožu, zahniezdili ste sa  v hlave, ste v každej myšlienke, ktorú môj mozog pustí do sveta a čo je pre mňa najbolestivejšie prešpikovali ste mi skrz na skrz moje srdce.... Tuším, čo to je aj napriek tomu, že som nikdy nič podobné nezažila a necítila... Chémia, vzplanutie, pomätenie zmyslov... Bojím sa nazvať to pravým menom. Bojím sa, že je to ONA. Tá, ktorá ľudí väčšinou ničí, bolí a zožiera zvnútra. Tá, ktorá je žiaľ krásna len vo filmoch a knihách....

Bolí ma keď Vás nemôžem vidieť, keď Vás nepočujem trpím, večer tíško plačem do vankúša, prvá ranná myšlienka letí k Vám... Bojím sa, že som k Vám zahorela silným spaľujúcim plameňom, ktorý ma spopolní. Buďte bez obáv, Vám neublíži...Ste príliš vzdialený a príliš nehorľavý....

Túžim stratiť sa vo Vašom náručí, zmiešať farby našich tiel, nechať blúdiť moje prsty v záplave Vašich vlasov, túlať sa s Vami po lúkach, ležať v tráve a počítať hviezdy, zistiť čo ostane keď odpočítam nekonečno od nekonečna, nájsť množné číslo slova áno... Áno, milý pane, stokrát áno – ĽÚBIM VÁS!!! Ľúbim Vás nekonečnou, nezištnou a čistou láskou... Márne sa snažím nájsť dôvod a vysvetlenie. To je len strata času... Ja Vás totiž, milý pane, ľúbim úplne bezdôvodne....