Začala by som asi takto... blog som tu už mala...! Lenže môj ,,kamarát pre všetko" sa naň z nejakých tajných agentských príčin dostal. Teraz vie o mne všetko. Teda skôr...veľa. Cítim sa trápne, hlúpo a ako taká krava. No ale človek sa učí na vlastných chybách a preto začínam pod týmto ,,umeleckým,, menom, nad ktorým som teda dlho nepremýšľala, preto to tak aj vyzerá.

                  Na tom chlapcovi( ten ,,kamarát pre všetko") mi dosť záleží. Sme spolu, neľúbim ho, ale záleží mi na ňom a preto mi vadí, že si o mne čítal veci, ktoré som nechcela, aby si prečítal. Veľmi som sa na neho nasrala, pretože vedel, že nechcem, aby si tú stránku videl, aj keď na to, kde presne je, prišiel sám. Aj tak ma však ďalej ľúbi. Nechápem ako. Ale aj napriek tomu sa hrám ďalej na nafučanú a urazenú:). No ale toto tu na začiatok hneď neriešme.

                  Mám 17 rokov a už aj viem, čo si asi tak väčšina myslí:/...,,Malá 17tka, čo nič nechápe, prípadne netuší o čom život je a bla bla... " Hmm...myslím si, že časy sa zmenili a medzi 17 a 22 veľký rozdiel nie je. Dokonca možno ani medzi 17 a 8:)..heh..MInule jedna rodinná známa prišla na návštevu aj s 8 ročnou dcérkou. Nasnorila sa mi do izby, začala vyťahovať všetko z poličiek, lakovať si ,,nechty" (celé prsty) a keď som ju prehovorila, nech si ku mne ,,hačne" začala som sa jej vypytovať na školu. V skratke mi povedala, že jej spolužiačky sú štetky a majú starých otcov, na čom sa zasmiala. No?... Ja keď som mala 8 nevedela som, že je aj iná štetka, okrem tej, s ktorou sa maluje:)...Rýchlo som získala obraz o rozvíjajúcich sa deťoch:)

                  No... inak sa nachádzam v tej pozitívnejšej fáze života:)...Depresiu som nemala už dávno..až na dnešok. Dospela som k názoru, že ľudia, ktorí sa nazývajú moji rodičia, si ma určite adoptovali. Predpokladám, že moja pravá rodina žila kdesi na Kube. Určite boli milíí a plníí pochopenia. Okrem toho, že si vymýšľam svoj imaginárny rodokmeň, fčera som prišla na myšlienku, že začnem cvičiť jogu. Rada by som totižto zistila, čo je to rovnováha tela a duše. Lenže moje pokusy skončili už pri ,,naučení sa správne dýchať". Dýcham zle a podľa tej knižky aj vy všetci ostatní:)...to ma ale upokojuje, lebo viem, že nie som jediný kripeľ:) heh..bez urážky:). Moje koníčky teda vždy skončia mizerne. Minule som ,,utopila,, kaktus, ktorý som chcela pestovať, pretože je vo mne niekde skrytý materinský pud, ktorý sa začína nejak okato prejavovať. Až ma to desí. Nechce sa mi už písať, neviem sa sústrediť, a aj tak je to oničom..radšej nabuduce...Adios