dnes som vypredal všetky svoje zásoby ovocia a zeleniny. opäť som sa zahral na nekonečného barmana v útrobách ľudského citu a odhrnul plavovlasej kovbojke slzy. o štvrť na desať doobeda. na tom najnezvyčajnejšom mieste. čakáreň pred psychiatriou, sedí na lavičke a pozerá do prázdna. sadnem si vedľa nej. zrazu sa mi vyjasní myseľ a zaplaví ma príjemné teplo. poviem ahoj. ona potichu milo zopakuje ahoj. trochu sa pousmeje. už viem, si bol na Dälekovi, jasné, však si ma aj odprevadil na nočák. nie, ty si ma odprevadila. no, navzájom sme sa odprevadili. zasmejem sa bola si inak na nexte? nie, nemohla som, bola som odcestovaná, v prahe... ty si bol? bol, bol... a jak? ále, dalo sa... niektoré veci boli dosť samoúčelne avantgardné, ale taký chlapík z nórska, že single unit, tak ten to celé uzavrel a bol fakt že dobrý. spravil sám takú šou, jak keby tam na jednom pódiu spolu džemovali M83, Sonic Youth a ešte nejakí škandinávski metalisti. zasmeje sa. mlčíme a to je fajn. mlčať je najkrajšie vtedy, keď sa človek má o čom rozprávať. začínam sa cítiť jak v dawsonovom svete. keby som aspoň mal tak fešne nagelované vlasy jak james van der beek. inak ideálne miesto na stretnutie, takto pred psychiatriou... usmieva sa ďalej. ja sa začínam cítiť sebavedomo a užívam si sekundy ticha a vzdialený ruch nemocnice a pišťanie topánok po vychodenom linoleu a zrazu sa cítim tak duševne zdravý ako som sa v poslednej dobe necítil ani raz a všetko je čisté a jasné a vnímam každý jeden detail. jej plavé vlasy v nejakom nedbalo komplikovanom cope, dohrýzané nechty, kecky converse a bledoružové líca. aký paradox, to všetko v čakárni psychiatrie, čakajúc na svoju diagnózu. s babou, pri ktorej by som sa mal cítiť najviac nesvoj. alebo budeme sa hrať, že toto tu neni psychiatria, ale ja neviem, nejaký tropický ostrov? alebo nejaká trendy predajňa v auparku... mango alebo niečo, neviem čo teraz letí. jej úsmev nemizne mne to príde milé... usmejem sa aj ja. však aj mne. také romantické. a tak sa usmievame obaja. začína mi v hlave znieť mogwai a ich may nothing but happiness come through your door. je toto skutočnosť alebo naozaj je to štyridsiata tretia časť nejakého mládežníckeho seriálu? už vidím ako budem neznášať tento denníkový záznam a celú jeho instantnú sentimentálnosť, akou sa píšu zaľúbené esemesky a akou balí môj brat unudené babenky na azete. a tak tam sedíme a nikto tam nie je a tak ju chytím za ruku a tak neviem prečo to robím a tak viem že je to správne a tak sa ku mne nahne a tak ma pobozká na líce a tak sa nahnem aj ja a pobozkám ju na pery a ona pobozká mňa a tomu sa tuším hovorí bozkávať sa. a vonia ako stromy, ako stromy po daždi, ako jazmínové záhony a doliny objaté slnkom a tak sa objímame a šepkám že už roky ma nikto neobjal a ona že ani mňa a tak ju objímem viac a počujem tlmené vzlykanie a môj pocit o štyridsiatej tretej epizóde silnie a tak ju pustím mám v sebe všetky pohyby jamesa van der beeka a pozriem sa jej do tváre a uvidím dve slzy a tak jej ich palcom utriem a niekoľko strapcov vlasov jej vyhrniem za ucho ale viac už nemôžem lebo dvere sa otvoria a odchádza chlapík vo farebnom pulóvri a účesom á la 80s a hovorí že môže ďalší a ona sa postaví a berie si svoju náplecnú tašku a kabát a hoci nemá mejkap asi je vidieť že plakala a dvere sa zatvárajú a niekoľko minút počujem len pišťanie linolea a tlmené hlasy a príchod a odchod výťahov a som absolútne rozrušený a moja nálada tmavne a nad ničím nemôžem rozmýšľať a stále cítim jej vôňu stromov a jej pery a som rozrušený a rachot výťahov a nedokážem nedokážem. a potom sa otvoria dvere a ja sa trasiem a posledný raz sa pozrieme navzájom do očí a nestihneme si povedať ani ahoj a je to tak aj lepšie. a tak idem dnu a pokúšam sa vyčistiť si hlavu od toho, čo sa stalo pred desiatimi minútami a nejak si pozbierať myšlienky, že prečo som vlastne tu a aj sa mi to celkom podarí. mudr bánovská má stručné a jasné otázky, ktoré zodpoviem, potom odrapkám syndrómy, dá mi leták s desiatimi prejavmi depresie, nech poviem, s ktorými sa stotožňujem. a ja sa stotožňujem s ôsmimi. pýta sa či mám priateľku, hovorím že nie. pýta sa či som už mal niekedy vážnejší vzťah, hovorím že nie. chodíte na ekonomickú, tam je toľko pekných dievčat, ako je to možné? smial by som sa, keby to nebolo smutné. nevnímam čas ale rozprávame sa dosť dlho a potom povie že aby ste vedeli, diagnóza je stredne ťažká depresia, podľa všetkého endogénneho pôvodu diagnostika je pre mňa prvou antidepresívnou tabletkou, citalec je orgován v živej vode a xanax je niečo ako squash v dubaji. som šťastný keď sa lúčim, som šťastný ako keby som bežal dolu windowsáckym kopcom, po pás v tráve a bez ádéčok. bánovská pozná tencerovú a dokonca si tykajú. slavo pozná miša kaščáka, minule na microwilsonicu bol najebaný a vo VIP lóži sa s ním dal do reči a sa ho spýtal že kto príde na pohodu a že možno aj franz ferdinand, povedal kaščák, ale že on ich tam nechce. chcem. nechcem. chcem. ešte stále cítim jazmín a zmoknuté stromy a ešte stále som rozrušený a neviem čo si o tom myslieť a nechcem na to myslieť, lebo načo na to myslieť. už ani poriadne neviem ako sa volá. katka? danka? monika? nemám jej číslo a nechcem mať. nemám jej e-mail a nechcem mať. mám citalec a xanax a to je hlavné. "i won’t rest until i forget about it / i won’t rest until i don’t care" xiu xiu: "i luv the valley, oh!" neznášam tento text