„Dúfam, že do hodinky sme preč. Chcem ísť ešte do Optimy a večer idem omrknúť Ibizu,“ takto ma minulý pondelok „privítali“ čerství vysokoškolskí študenti pred Aulou Lekárskej fakulty. Trošku som sa pousmiala, veď Košice sú krásne mesto a novoprisťahovaný cezpoľný študent má čo objavovať. Dvihnutý horný kútik mi ale hneď klesol pri frajerskom geste novopečeného prváka s jeho zahodeným nedopalkom.

Radšej som šla dnu. V týchto vznešených priestoroch, kde sa, okrem iných podujatí, každoročne konajú aj bakalárske a magisterské promócie, sa v tento deň uskutočnila slávnostná Imatrikulácia študentov Filozofickej fakulty UPJŠ. Mne, ako každý rok, pripadla vzácna povinnosť predniesť jeden z príhovorov. Celkom som sa na to tešila, veď uvidím nových prvákov a zaspomínam si na obdobie spred dvoch rokov, kedy som na ich mieste sedela ja sama. Veď, ktovie, možno práve niekoho z nich privítam v kolektíve našej študentskej rady.

 Dobrá nálada ma však prešla hneď medzi dverami, kde som sa minula so skupinkou študentov s pamätnými listinami v rukách. Žeby som prišla neskoro? Táto moja otázka sama sebe bola skôr rečnícka, keďže mi bolo hneď jasné, že študenti si vyzdvihli svoj „papier“ a porúčali sa preč. Nuž, asi nie nadarmo sa hovorí o prešibanosti a vynaliezavosti študujúcej mládeže.

Vošla  som dnu, slušne sa pozdravila s vedením fakulty a už aj som dostávala pokyny, kde a ako mám stáť, pri kom sedím a podobne. Ceremónia začala a ja som sa dívala na tých, kvôli ktorým prišlo takmer celé vedenie- dekan, prodekanka, prodekan, predsedníčka akademického senátu i zástupcovia jednotlivých katedier. Dokonca aj ja. V porovnaní s minulým rokom ich bolo pomenej, no, čo sa dá robiť. Isto mali iné neodkladné povinnosti, veď sú už vysokoškoláci.

Pri prednese môjho príhovoru som si priala, aby ma vnímalo čo najviac znudených tvári, sediacich oproti mne. Chcela som, aby sa moja veta „dúfam, že eufória z pocitu slobody a samostatnosti vám neuberie na schopnosti správať sa zodpovedne a zastávať dobré meno univerzity“ hlboko vryla do ich charakterov. Predsa len, aj podľa nich sa bude naša fakulta či študijný program posudzovať. A o zlú reklamu nestojím ani ja, ani môj odbor.

Priznám sa, klesla som na duchu. Viem, že štyri príhovory za sebou nie sú nič extra a že každý by si vedel predstaviť aj zábavnejšiu činnosť. Je ale život len o zábave? Nemal by  sa prvák zúčastniť na tejto „jednorázovke“, ak stojí o to študovať? Absolvuje ešte množstvo prednášok neúmerne dlhších  a nudnejších, ako v tento deň a do ukončenia štúdia sa ešte nespočetnekrát bude musieť správať zodpovedne a odoprieť si zábavu. Nie je to trochu neúctivé, neprísť na vlastnú imatrikuláciu?

Nechcem vyznieť direktívne, veď aj ja som študentka z mäsa a kostí a ani ja som nebola na každej prednáške a seminári. Neprináleží mi karhať tento prístup, na to sú tu iné autority. Skôr vyjadrím len svoj názor: Vysokoškolský študent bol kedysi uvedomelý a inteligentný jedinec, ktorý vedel, ako sa správať a čo znamená slovo úcta. Tak by to malo byt aj teraz. Nemal to byť už v počiatkoch štúdia vypočítavý, špaky zahadzujúci tvor, ktorý uprednostní návštevu obchodného centra pred oslavou vlastného životného medzníka. Týmto chcem preto poďakovať všetkým, ktorí nespadajú do tejto kategórie, prišli a zostali až do konca. Verím, že na nich bude naša alma mater právom hrdá.

Mimochodom, celý akt trval hodinu a pätnásť minút, a to by prežili, skromne si trúfam povedať, určite všetci.