Ráno si kráčam po chodbe školy s vedomím, že to bude veľmi dlhý deň. Na rohu zbadám Šimona. On mňa nie. Očividne ide zo študijného, zahľadený do nejakého papiera. Oslovím ho. Je prekvapený, rozpačito sa objímeme. Šimona som rok nevidela. Stretli sme sa na tábore ako vedúci, potom ešte raz v Tatrách u neho na chate a odvtedy sme udržialavil len vlažný kontakt cez FB. Taký, že len aby sa nepovedalo. Teraz tu stojí po roku predomnou a pýta sa ma, či večer prídem. Pýtam sa ho kam, lebo naozaj neviem, že by som dnes večer mala niekam ísť. Vraví, že veď sa dohodol s Veronikou a Milanom, idú večer do mesta. Nadýchnem sa a s úsmevom poviem, že nikto mi nič nepovedal a zatvárim sa urazene, že ma nikto ani nikam nezavolal. V skutočnosti mi táto jednoduchá činnosť zvaná úsmev dá poriadne zabrat, keďže vo vnútri mi krv vrie aj nad 300 stupňov. Narýchlo mi povie čo a ako a rozlúčime sa, lebo mám prednášku. Na prednáške sa nedokážem s nikým baviť, sedím sama a ani poriadne nepočúvam profesora. Som príliš urazená, príliš zaujatá vlastným sklamaním. Sedím tam a pýtam sa sama seba, prečo. Prečo mi to robia? Prečo si na mňa nespomenuli? Bolí ma to. Najradšej by som sa postavila, kričala na celú sálu a potom všetkých vyfackala a utiekla električkou na intrák. Nemôžem. Musím tam sedieť a zožierať sa. Veronika. Moja spolužiačka. Patrila do kruhu najbližších kamarátov v triede. Až kým sa to trochu nepokazilo, ale dokázali sme to ako-tak zaplátať a pokračovať. Aspoň som si myslela. Teraz o tom pochybujem. Prečo mi to nepovedala? Keď vie, ako to je s Milanom. Prečo ma nezavolala? Mám jej hneď napísať, alebo prísť ako prekvapenie večera? A mám vôbec prísť? A prečo tu nie je nikto, kto pozná problém a vedel by mi okamžite poradiť? Ide ma roztrhnúť. Neviem sa dočkať, kedy skončíme s Keltmi a ja budem môcť uvoľniť emócie.

Na intráku zapnem FB. V kútiku duše čakám, že tam bude správa od Veroniky, že dnes sa ide von. Nie je. Zabolí ma niečo v hrudi. Píšem Natálii, tiež spolužiačke, tiež jednej z najbližších kamarátov. Vlastne najbližšej kamarátke, pretože vie všetko o mne. Pozná problém a osud je ku mne aspoň natoľko láskavý, že je Natália online práve vtedy, keď potrebujem. O všetkom vie. Všimla si tú akciu už včera večer a aj keď Veroniku volala von dnes večer s tým, že idem aj ja, Veronika nespomenula, že by som mala ísť aj ja alebo že by ma mala zavolať. Pichne ma pri srdci ešte viac a po lícach sa mi skotúľajú slzy. Nechcú ma. Nie som vítaná. Som v tejto posratej Bratislave sama, sama, sama. Pýtam sa jej, čo mám robiť. Radí mi ísť. Lenže váham. Rozhodujem sa, či zostať dôstojná a chladná a neísť a počítať s tým, že ma už nikdy nikde ani dodatočne nezavolajú, považujúc moju dôstojnosť za nezáujem, alebo či odložiť pýchu a vidieť Milana. Neviem a to je najhoršie. Prečo sa nikdy neviem rozhodnúť. Riskovať. Brať život ako príde a vždy vidieť pozitíva viac než temné stránky. Toľko otázok za jeden deň nezvládam.

O pár hodín neskôr stojím pred mojimi kamarátmi z tábora. Už z diaľky mi prídu ich tváre iné, cudzie. Zároveň mi však prídu aj po roku ako nezmenené, je v nich niečo, čo ma ubezpečuje, že všetko je tak ako bolo. To je to, čo vždy potrebujem. Dôkaz, že takmer nič sa nezmenilo. Dôkaz, že aj keď si povieme dovidenia, tak sa naozaj ešte uvidíme, aj keď možno po roku, ale predsa. Že to nie sú len frázy. Som trochu zmätená, pretože kým som sa k nim dostala, musela som prejsť niekoľko ulíc zbytočne naviac, pretože som zle vystúpila. Hneď mi medzi sebou spravia miesto, aby som si sadla. Chvíľu ešte stojím a kým ostatní nadväzujú na mnou prerušenú debatu, vyzliekam si kabát a obzerám sa pritom po novom podniku. Keď rýchlo prebieham pohľadom z jedného známeho na druhého, aby som zistila, kto všetko tu vlastne je, zachytím Milanov pohľad na mne. Pozerá sa na mňa zo stoličky, nejako divne, zaujato a pre mňa pridlho. Neviem, na čo sa pozerá, ale želám si, aby si pomyslel, ako som sa zmenila za ten rok čo sme sa nevideli. Radšej si sadnem, aby som sa skľudnila a pustím sa do rozhovoru s Nikou. Nemá význam pýtať sa, prečo mi nič nepovedala, zbytočne by som vytvárala napätie. Keď si prinesiem kolu, všetci sa čudujú, že nepijem alkohol a Milan poznamená, že preňho budem mať vždy sedemnásť a aj keď viem, že to je viac-menej vtip, tým sa moje nádeje končia. Sedím tam, v prievane mi je chladno, dám si na seba šatku z Tunisu, no ani spomienka na africké slnko ma dostatočne nezohrieva. Tento raz som výnimočne viac poslucháčom ako zabávačom. Nedá mi to, myšlienka, že som tu len šťastnou náhodou ma tlačí do úzadia spoločnosti. A tak počúvam, smejem sa a keď sa ma pýtajú, odpoviem. Som aj celkom rada, že pred jedenástou sa Milan poberie späť na intrák a ja sa môžem k nemu pridať, pretože po prvé, nechcem ísť sama a riskovať, že znova niekde zablúdim a po druhé, chcem Veroniku a Šimona nechať samých a pokúšať tak mimovoľne fakt, že stará láska nehrdzavie.

A tak s konštantou M kráčam po večerných bratislavských uliciach a čakám na autobus. Začiatok osamote je trochu ťažkopádny, ani jeden nevieme, o čom by sme tak mohli hovoriť, Pýta sa ma, aký som mala deň, týždeň a ja mu neviem odpovedať, neviem nájsť nič, čo by u mňa odlišovalo výnimočný deň od obyčajného, alebo aspoň jeden deň od druhého. Čoskoro sa však každých 30 sekúnd smejeme, tak ako minulé leto. Nechcem byť patetická, sentimentálna, ani nič podobné, ale toto je tá svetlá chvíľa, keď mám myseľ prázdnu, nič ma v pozadí netrápi. Jednoducho idem, smejem sa a svet okolo je na pár minút super, neexistujú žiadne starosti. V polovici kopca pred intrákom si ukazujeme fotky na občianskom a smejeme sa jeden druhému. Potom sa rozlúčime, len tak, že čau a tuším, že to bolo zase čau na dlhšiu dobu. Na izbe rozmýšľam nad tým, čo je vlastne v mojom vnútri. Mám tam chaos a neviem, čo si mám sama o sebe myslieť. Trikrát podčiarknutá konštanta M v mojej hlave na mňa kričí a ja chcem zakričať na ňu, ale neviem ako. Tak rada by som ho brala iba ako kamaráta, ako človeka, ktorý ma raz za čas rozosmeje, ale zároveň sa pýtam, prečo to nejde. Usudzovala by som, že ak sa s nejakým človekom dokážete po 2 týždňoch smiať 30 minút v kuse, že tam musí niečo hrať, že za tým musí byť viac ako sympatia. Ale obviously, asi nie je. A neviem prečo. Možno práve to, že sa stále pri ňom smejem, možno to mu príde ako neserióznosť, ako detskosť, ale ja nemám čas byť s ním dospelá, vážna a žensky dôležitá, lebo ma vždy rozblázni. Na druhej strane, aj on je vždy taký, tak prečo by to vyžadoval od iných. Možno tým, že je športovec a chce športové dievča, štíhle, pevné a pripravené za ním bežať aj na koniec sveta. Ja by som za ním bežala aj na koniec galaxie, ale chýbajú mi tie štíhle nohy.

Viem, sú to absolútne nepodstatné a hlúpe problémy. Ale vysvetlite to nešťastne zaľúbenému človeku. Prišla som na to. Ale až neskôr, ako sa ukáže v ďalších článkoch...Rýchlo sa ani pes...viete čo...