Minule som videla sotva päťročné decko ako zúrivo zápasí s nejakými príšerami v mobile, pričom neustále opakovalo prísediacej pani (asi to bola jeho mama) otázku : "Kedy pôjdeme do Dráčika?" Lebo „malý pán“ chcel novú postavičku Bionicle z tretej série, ďalej akési autíčko hot wheels  lego s názvom, že by sa zaplietol jazyk aj komentátorovi a asi päť najnovších počítačových hier. Čumela som doslova ako teľa na nové vráta. O čom to dieťa vlastne hovorí? 

Vtedy ma prepadla akási nostalgia. Možno to vyznieva dosť zvláštne, pretože mám sotva dvadsať rokov a chystám sa tu moralizovať a spomínať  ako deväťdesiat ročný vojnový veterán, ale nedá mi. Nemôžem si nevšimnúť ten priepastný rozdiel medzi mojimi detskými časmi a detstvom terajších deťúreniec. Hm, už len takých 15 rokov dozadu . Vtedy som mala 5 bola som o hlavu vyššia od kýbľa a nenávidela som tepláky s obrázkami  *Pokahontas.  Za to som veľmi rada lozila do susedov za tetou Milkou s ktorou som doslova a do písmena pásla husi...rozprávala sa s naším psom, kreslila rontgenové snímky králikov aj s ušami (to preto, aby bolo vidieť, že je to králik), sledovala hviezdy na oblohe a mala milión otravných otázok.  Teraz vyznievam ako nejaký sedlák, ale nehanbím sa za to. Čo je zlé na tom, že som namiesto drvenia PC hier, mobilov a iných mega super vynálezov blúdila po lese a verila, že na hojdačke dokážem vyletieť až na Mesiac?  Ostalo mi to do dnes. Ten malý kúsok naivnej a detskej duše, ktorá mi pomáha prežiť v tomto splašenom svete rútiacom sa do NIKAM. Čoraz viac čítam o tom ako vzrastá násilie na školách, ako už malé deti trápi nadváha a čo ja viem čo všeličo....a všetci sa čudujú. Čím to asi bude? Je mi ich úprimne ľúto... tých malých lenivých bytostí prikovaných doma ku kreslám a stoličkám

Nie som vedec, psychológ  ani odborník na danú problematiku. Som len človek. Jeden z mnohých.  Úplne obyčajný jedinec, ktorý si všimol, že čím väčší pokrok tým sú ľudia menší. Nemyslím, že sa zmenšujú fyzicky, ale upadajú na duši. Deti nemajú úctu k dospelým, nechávajú si od útleho detstva vymývať mozgy sledovaním telky (je to účinný prostriedok ako mať od svojho decka aspoň na chvíľu pokoj...treba mu pustiť televíziu ), hrajú sa na akčných hrdinov a začínajú možno až priskoro žiť vo virtuálnom svete, nevnímajúc, že ten reálny je oveľa krajší len treba vedieť ako sa naň dívať.

Keď prídu momenty, že už nemôžem viac dýchať  atmosféru okolitého sveta, keď sa mi nechce pozerať na to čo sa mi každý deň ponúka...Ujdem. Odchádzam na miesto kde som pred pätnástimi rokmi z koryta na vodu vylovila mŕtvu žabu mysliac si, že je to suchý list.  Na zelenú lúku za mestom. Vtedy vypnem mobil, sadnem si do vysokej trávy a predstavujem si ako z diaľky počuť šuchot husieho peria. Opäť mám raz  päť rokov. Aspoň na chvíľu...