V poslednej dobe sa dosť často hovorí o tom, aká je celá naša spoločnosť skazená a ako mladí ľudia žijú plytký pôžitkársky život, v ktorom sú megamodlou materiálne statky a výsostne pozemské potešenia. Hovorí sa o tom, že sa mládež a dorast slepo ženie za hodnotami vyčísliteľnými v peniazoch a nasleduje na ceste životom nesprávne ideály typu "potetovaný vulgárny poloróm v požičanom bentley s reťázkami, alebo sfalšovaná blondínečka, ktorej telesná schránka z 30tich percent pochádza z dielne továrne na plasty, resp. z nejakej chemikálie, ktorej výsledným produktom mala byť pôvodne pohonná hmota do motorového člnu (ale všetko sa tak vyvŕbilo, že linka zanikla a zo zbytkových surovín narýchlo zbúchali prsia, pery, nos, čelo, ruky, nohy atď...)". Vraj mladí ľudia arogantne pľujú do tváre "duchovnu" a zosmiešňujú všetko nematerialistické aj spirituálne. Spirituálne v tom najvznešenejšom slova zmysle a nematerialistické v tom najnematerialistickejšom slova zmysle, samozrejme. V intenciách týchto oplzlých a odsúdeniahodných skutočností som sa pred pár dňami rozhodol, že ako mladý skromný úradníček vezmem svoj život do vlastných rúk, zmením niektoré celoživotné postoje a pokúsim sa zľahka omočiť bosú nohu v neznámych, ale o to pitnejších vodách takzvaného duchovna. Znie to pomerne jednoducho, ale keď človek na túto cestu vstúpi, okamžite je vystavený problému, ktorý spočiva v odpovedi na otázku : "Ktoré dvere na križovatke duchovnej očisty otvoriť ako prvé?". V hlave mi pri snahe o jej zodpovedanie výrilo množstvo možných odpovedí a riešení, z ktorých ani jedno nevykazovalo znaky pravej voľby. Ležal som si tak na rozkladacom gauči, vyrobenom v čase, keď rozkladací gauč bol prevratným vynálezom (podotýkam, že odvtedy bol tento konrétny niekoľkokrát prepoťahovaný novým poťahom), a popritom som viedol strhujúce monologické sympózium s Bohom. Čakal som, že Pán mi dá znamenie, alebo poskytne veľavravnú odpoveď v záujme akútnej potreby o efektívne a prudko konštruktívne riešenie môjho problému so spirituálnou obživou vlastnej entity. Priatelia, čakal som dlho, ale nečakal som márne. Pán sa mi prihovoril prostredníctvom televízneho prijímača. V sekunde "S" sa obrazovka akoby rozjasnila a začal sa program "Televeštiareň". Vedel som, že to nie je náhoda. Keď ma sympatický územčistý veštec, energiológ, vizionár, kartár, jasnovidec a posol anjelov, ktorého nebudem menovať (jeho meno sa začína na "D") vyzval cez televíznu obrazovku, aby som prijal energiu, ktorú posiela mne a aj ďalším miliónom divákov, nemohol som odmietnuť. Veštec vystrel ruku s otvorenou dlaňou smerom ku mne a naše ruky sa spojili na rezonujúcom monitore OVP Orava, ktorý ani netušil, že sa v čase jesene svojej existencie v robotickom svete, stane prostriedkom morálnej očisty šuhaja ako som ja. Proces prijímania očistnej pozitívnej energie trval niekoľko minút, počas ktorých som nič nenechal na náhodu a nechal som tento rituál zvečniť, mne blízkou a tam prítomnou osobou, na úložisko mobilného telefónu typu samsung. Bol som v tranze.Cítil som ako tento guru, ktorého televízia objavila preniká mojimi bunkami až do samotnej duše. Ale duchovný moment nikdy netrvá večne. Aj tento skončil a ja som nadobudol pocit, že môžem všetko, že nie som na svete sám a že sa všetky úskalia premenia na požehnanie....Priatelia, nestalo sa tak. Zbytok tej soboty tvorilo peklo, počas ktorého som zažil tri nezmyselné hádky, stratil som chuchvalec eurobankoviek v nákupnom centre a na sklonku dňa mi na diaľnici v protismere vyleteli v 140 kilometrovej rýchlosti tri drevené dosky, ktoré spôsobili taký náraz, že posádka môjho auta výskala ako separatistické jadro SĽUKu. Bolo to všetko jednoducho zlé. Počas tých pár dní, ktoré odvtedy uplynuli som si vnútorne prikázal, že nezanevriem na svoj zámer zaoberať sa niečím hlbším ako len matériou. Preto som si všímal veci, ktoré si obvykle nevšímam. Ale povedzte, je motivujúce vidieť kňaza na svadobnej hostine po vypití dvoch litrov (nie omšového) vína, ako si šprtá oproti Vám v nose tak hlboko, že máte obavu, aby sa neprevŕtal do Austrálie a nepôsobil tak problémy nadnárodného charakteru? JA NEVIEM UŠ ...