Malá Zuza mala dva roky, keď ju na ulici psík zhodil zoschodov. Rozbila si svoju sladkú pusinku...a začalo sa peklo menom strach. Strach zo psov postupne prerastal do zoofóbie. Myslela som si, že to postupne zmizne, na ulici som sa prihovárala psíkom a malej Zuze, nech sa pozrie, akí sú milí a podobne. Nezaberalo. Postupne sme sa dopracovali k takej hrôze, že keď išiel havino okolo, museli sme dievča zobrať na ruky....Ako deväťročnú slečnu som zobrala k psychiatričke, lebo som sa na to nemohla pozerať. Bol to dobrý ťah. Pani doktorka Knllmayerová je obdivuhodná žena a pri nej sme pochopili, že tu pomôže len klin sa klinom vybíja. Nechcelo sa mi do toho. Starať sa o dve deti v bytovke a ešte mať aj psa na krku? Na môj výrok: " Keď nám je pes súdený, tak nám ho pán boh pošle." reagovali všetci pokývaním, že ok.

   Dva týždne po mojom slávnom výroku som išla podvečer pre deti na ihrisko. Bol tam hlúčik ľudí a čosi malé štvornohé sa tam motkalo. Malo to 4 týždne, bolo to uzimené a chceli to hodiť do kontajnera. Asi pitbullka. Nik ju nechcel, túlilo sa to ku mne... tož kontajer alebo my, všetko jedno, šupla som to pod bundu a odniesla domov.

  No nebolo to také jednoduché...prvé dva mesiace boli náročné - keď chcela ísť Zuza okolo hava, musela som ho vziať na ruky. No nervy. Nevzdávala som sa. Začalo sa krásne zbližovanie dieťaťa a psa. Vzťah, ktorý sa nedá opísať. Každopádne dnes mám úplne nové dievča, krásne, vyrovnané, bez akejkoľvek fóbie či strachu....Fenečku, ktorú nám zoslalo samo nebo. Ďakujem, Mata Hari, naša Maťulka.

A že je Pycova sestra? To je fakt. Našli sme jej bratčeka, ktorému dali meno Pyco a je to rovnako milý tvor.