Uzrel som ťa v ten podvečer,

na ulici pod lampou stáť.

Ja, váhal som chvíľu, čo povedať

a chcel som iba,

 prečo tu tak stojíš, opýtať.

Zdvihla si hlávku a ja uprel na teba zrak,

že tu ty tak stojíš, vravíš

a čakáš na svoj vlak.

Povedala si len to,

počul som iba tvoj hlas

a vtedy ma napadlo,

však už Boh spojil nás.

Pozval som ťa na kávu,

ty´s riekla áno,

stál som tam a pomaly vnímal

teba i tú chvíľu.

Ten moment patril iba nám,

mne a dievčatku v klobúku.

(niekedy v roku 2006)

zvláštne, táto báseň bola hotová v priebehu pár minút, taká reflexia,

no nikdy sa neudiala.