Nasledujúci týždeň som mal krátky a tak som mal dosť času na to, aby som si premyslel ako sa spojiť s Luckou. Čakať pred intrákom som nemohol a ani som nevedel, či tam vôbec býva. A ani pred školou, keďže ich tu bolo niekoľko. Ostávalo mi jedine čakať, kým zase nepríde do baru, alebo ju nejako pohľadať cez internet, aj keď šanca na to, že ju nájdem, bola mizivá.
Hneď zrána som sa ale dal do hľadania. Mal som na výber niekoľko možností. Pokec, facebook, alebo twitter. Kdekoľvek tu teoreticky mohla byť. Ale ako začať? Vyskúšal som teda pokec. Skúsil som nastaviť rodné mesto, ale čakalo ma hneď prvé sklamanie. Veľmi veľa možností. Tak teda inak, dáme vyhľadať ženu, asi tak dvadsaťdva až dvadsaťpäť. Viac ani menej nemôže mať. A ešte s fotkou. No sláva, je ich len dákych tristo. To nie je také zlé. Začal som teda pomaly listovať a pozerať si fotky. Ale nič. Pár sa ich aj podobalo. Ale to bolo všetko. Ona tam nebola, alebo bola, ale bola tak dobre zamaskovaná, že som ju prehliadol. Prešiel som to celé pre istotu ešte raz, ale vážne tam nič nebolo. Tak teda skúsime facebook. Tam je vraj každý, tak tam musí byť aj ona. Zadal som teda meno Lucia, ale bolo to ešte oveľa horšie ako pokec. Toľko Lucií býva na Slovensku, že sa to nedalo ani len pozrieť. Potom mi však napadla tá spásna myšlienka.
Kedysi, keď som bol na byte prvýkrát zhulený, niekto spomenul prezývku Pepe. A tú istú prezývku som začul, aj keď sa partia rozprávala pri stole s Luckou. To už bolo niečo od čoho sa dalo odraziť. Bolo to síce hľadanie strašnou okľukou, ale určite lepšie ako hľadať na internete len tak bezcieľne. Z toho by som skôr ošedivel, než by som niečo našiel. Rýchlo som si teda našiel kamaráta Palčiho, ktorý ma vtedy zavolal. A medzi jeho kamarátmi som hľadal Pepeho. A bol tam! Sláva, som zase o krôčik bližšie. Na moje šťastie tam totiž mal aj prezývku. Otvoril som si jeho kamarátov a ďalej hľadal, tentoraz už meno Lucia. A bola tam. Sláva, je tam, našiel som ju! Od radosti som začal na stoličke tancovať. Takú radosť som nemal, ani nepamätám. Hádam ani vtedy nie, keď som ako malý dostal šliapaciu kačičku. A to som si vtedy vraj od radosti vytrhával vlasy.
Teraz som si ich radšej nevytrhával. Nechcel som mať na hlave plešinu a už vôbec som nechcel chodiť kupovať leštidlá, aby sa mi hlava blyšťala na slnku. Ani sekundu som neváhal, klikol som na jej profil a napísal správu.
Ahoj, asi si ma už veľmi nepamätáš, ale stretli sme sa raz v posilke, keď som sa vrátil z Himalájí. A potom ešte raz, keď ste boli s partiou u nás v bare a namiešal som ti acapulco. Veľmi rád by som ťa spoznal, čo najviac by sa dalo. Si pre mňa ako bohyňa, neviem na teba prestať myslieť. Budem rád, ak mi odpíšeš. PA
Tak a správa bola odoslaná, už niet cesty späť. Tu sa nedá zabiť poštár, keď chcem dostať list naspäť. Už mi ostáva len čakať, čo mi odpíše. Ešte som si zmenil profilovú fotku, aby ma spoznala. Našiel som si takú, kde som v barmanskom aj keď s trošku priblblým úsmevom. Ale lepšiu som nenašiel. A doma som sa fotiť nechcel. Nemal som veľmi veľký poriadok a ani som nevedel, ako by som sa sám odfotil. A tie fotky, kde bol niekto odfotený v zrkadle, som z duše neznášal.
Nevedel som sa odtrhnúť od počítača. Stále som sa k nemu vracal a klikal na „refresh“, aby som zistil, či náhodou neodpísala. Bol som z toho na prášky. Večer keď som mal prsty na oboch rukách už úplne uklikané, som vypol počítač. Musel som v ten deň spraviť rekord v počte klikov na refresh. Ak by to niekto počítal, určite by z toho bol Guinnessov rekord zeme, ak nie rovno pravej polovice vesmíru.
Ale po piatich minútach som ho pre istotu zase zapol, či náhodou neodpísala. Ale nič, stále bez správy. Tak som ho znovu vypol a išiel som si radšej ľahnúť. Ale nemohol som zaspať. Dal som si však predsavzatie, že sa neprihlásim do rána, aj keby sa čokoľvek dialo. Teraz pre mňa bolo ešte ťažšie zaspať, ako noc predtým. Vtedy som len rozmýšľal ako sa s ňou skontaktovať. Ale teraz už som bol od toho len krôčik. Už ma od toho delila len nepatrná čiarka. Už len jedna správa, ktorú možno dostanem a budem vedieť na čom som. Len dúfam, že ma spozná na tej fotke a nebude ma pokladať za ďalšieho otravu, čo sa baví tak, že vypisuje každému. A čo ak sa jej tá správa dotkne? Alebo sa jej nepáčim?
Takmer celú noc som si vymýšľal vety, čo sa začínali spojením „čo ak“. To je to najhoršie slovné spojenie. A aj najzbytočnejšie. Na čo sa zaťažovať vecami, ktoré aj tak nijak neovplyvním. Ale svojmu mozgu som to nevedel vyhovoriť, ten si stále len húdol to svoje „čo ak“. Až mi z toho takmer švihlo. Len čo slniečko vstalo a ja som si vytrel spánok z očí, som utekal k počítaču, aby som zistil, či mi už náhodou neodpísala. A správa tam bola! Blikala na mňa, ako hviezda zo súhvezdia Cassiopea. Trošku som sa bál ju otvoriť a dozvedieť sa čo mi odpísala. Nakoniec som ale spotenými rukami klikol na ikonu „ČÍTAŤ“.
Ahoj, ako by som na teba mohla zabudnúť? Na také niečo sa len tak nezabúda. A bola som veľmi prekvapená, že si bol v tom bare. Bola som zvedavá, čo spravíš. Musíš mi odpustiť, ale stavila som sa s kamarátkou, že niečo rozbiješ. Kvôli tebe som prehrala. Dlhuješ mi dvadsať eur. Kedy mi ich splatíš? Ak nie si na dákej Annapurne a nezachraňuješ tentoraz Marokáncov s usušenými ušami. Lucia
A bola tam ešte aj žiadosť o priateľstvo. Dnes mám šťastný deň. Dnes ma nič nenaštve, ani keby mi celý deň u dverí vyzváňali Jehovisti. Počúval by som ich s úsmevom na perách. A keby dohovorili, ešte by som sa ich aj niečo popýtal. A nakoniec by som ich vďačne od samej lásky vyobjímal. Odpísala a dokonca sa chce aj zase stretnúť. Až som tomu nemohol uveriť. Musel som si to ešte raz prečítať, či je to tam naozaj napísané tak, ako som si to zapamätal. Či si len moje podvedomie nerobí zo mňa dobrý deň. Hneď, ako som si bol istý, že ma moje oči neklamú a je tam naozaj napísané to, čo si pamätám, som sa dal do odpisovania.
Ahoj, s tými peniazmi to bude teraz troška ťažšie, lebo akurát nie som doma. Som na mierovej misii. Dvaja Amíci sa hádajú o kobru. Vraj je to štátny poklad a každý ju chce zaliať do chľastu a vystavovať vo svojom rodnom meste. Musel som tam ísť a rozsúdiť ich. Bolo to ťažké a aj tak sa to nepodarilo. Tak sme sa nakoniec naštvali, ukradli im hada a upiekli si ho na večeru a Amíkom ostala len holá riť a nie kobra. Len čo budem na Slovensku, tak sa ti ozvem a vrátim ti ich aj s úrokmi. Ďuri
Odoslal som správu a išiel si dať sprchu. Ešte mokrý som utekal naspäť k počítaču, či ma tam nečaká odpoveď. Tá tam nebola, ale čakala ma správa na „čete“. A to bolo to najlepšie, čo sa dnes mohlo stať. Jehovisti majú dnes smolu. Môžu si zvoniť, koľko len chcú. Ja som teraz veľmi zaneprázdnený. Musím sa venovať Lucke. Najskôr som aj chcel na dvere napísať veľkým „Nerušiť!“, ale potom som si uvedomil, že to by ma len veľmi zdržiavalo a nemohol by som ten čas venovať rozhovoru s ňou. Aj tak budem musieť odbiehať, aby som sa poutieral a obliekol. Nechcel som mať pod sebou mláčku, ako keď sa šteniatko pociká.
Ahoj Ďuri, to škoda, že ste ju zjedli. Mohli ste ju zobrať na Slovensko, naložiť do alkoholu a predávať to ako hadicu. J
Ahoj Lucka, vidíš, to mi nenapadlo. Nabudúce, keď pôjdeme na mierovú misiu, musíš ísť s nami, budeš pre nás veľký prínos.
Veľmi rada pôjdem, ale teraz som doma. Študujem na výške a doma som už veľmi dlho nebola. Rodičia mi volali, že by som aj občas mohla prísť, nech vedia ako vyzerám. Vraj stratili moju fotku z chladničky a už si ma nepamätajú. Ak by som prišla náhodou niekedy domov, aby vedeli, že som to ja a mali to s čím porovnať. J
Škoda. A kde vlastne bývaš? Nech viem a keď budem prelietať ponad tvoje mesto, nech ti zamávam zo stíhačky.
Bývam v jednej dedinke pri Zvolene. Je to taká malebná dedinka, dokopy tristo obyvateľov, stodvadsať sliepok, tri kravy a jeden býk.
Jáj, tak ty z veľkomesta. A máte aj dáku križovatku?
Jasná vec, že nemáme. Na čo by nám bola, kto by čistil každý deň semafory. Spravili sme si o tom referendum a zrušili sme ju, lebo teta Cilka bola už stará a odmietala sa liepať po semaforoch, že ma závraty a keď si zlomí nohu, kto sa bude starať o jej sliepky. A ja nemôžem, lebo tu často nebývam a sliepky by mali potom veľkú diétu. A chudé sliepky veľmi smiešne vyzerajú. By sa nám zo susednej dediny smiali, čo to chováme.
Aha a ako sa k vám dá dostať?
To máš jednoduché. Stačí ísť za muchami a tam kde sa otáčajú tam bývam. Majú veľké otočisko rovno za naším domom. To ľahko nájdeš. J
Niekedy k vám skočím. Pozrieť sa do vášho kulturáku na výstavku dečiek, čo tam určite musíte mať....hehe.
Nie, to už nemáme, mole to minulý rok rozožrali. J
A čo máte ako zaujímavosť, ktorú by si mohol bytovkár pozrieť?
Kravín. Pravý, nefalšovaný, ešte z čias Márie Terézie. Je síce už celý prestavaný a stojí na úplne inom mieste, ale starý otec hovorievali, že to bol prepychový kravín, aký nikde inde v celom Rakúsko-Uhorsku nemali. Samotní šľachtici sa naň chodili pozerať. Prepáč, ale musím končiť. Punťo, môj pes sa pýta na prechádzku a chcem sa trošku prejsť. V meste k tomu nemám toľko príležitostí. Ale večer okolo desiatej som tu ako na koni. papa zatiaľ cmuk J J J
Srdce mi poskočilo tak, že mi skoro hlavu rozbilo z vnútornej strany. Dala mi pusu. Aj keď virtuálnu, ale predsa. Aj to sa počíta. Život je tak krásny. Na večer sa musím patrične pripraviť. Nech mám všetko po ruke a som s ňou takto na diaľku čo najviac. Do večera som nevedel, čo so sebou. Skúšal som na ňu nemyslieť, ale nešlo to, stále som mal pred sebou jej profilovú fotku. Skúšal som doma poupratovať, ale stále som sa díval na hodiny. Skúsil som ísť na bicykli, ale to ma skoro zrazilo auto, keďže som stále rozmýšľal o čom si budeme písať večer a nevšimol som si, že som na križovatke. Doma som si zapol televízor, ale nemohol som sa dívať na tie kraviny čo tam boli.
Je to otras, čo tam dávajú. Viacmenej stále tie isté seriály. Len sa menia hlavní hrdinovia, ale pointa je stále tá istá. Niekto niekoho zabije a vyšetrovatelia ho samozrejme vždy nájdu s kopou dôkazov. Presviedčajú nás, že polícia všetko vyrieši, nikto zlý jej neujde a dostane trest, ktorý si zaslúži. Alebo nejaké romantické seriály, čo sa tiež nakrúcajú podľa jednej šablóny. Vždy to skončí dobre, zoberú sa, majú kopec detí a na koniec nám zahrá pozitívna pesnička. Na tomto zarobia hlavne papierne, keď predávajú celé kopce vreckoviek, aby sme sa mohli vyplakať, keď hlavná hrdinka povie svojej láske to svoje vytúžené a očakávané „áno“. A nedaj bože, aby sa niekto opil. To automaticky sadne do auta a je viac než isté, že to po ceste napáli do najbližšej lampy. Nejaký ten kvalitnejší film dávajú iba neskoro v noci a uprostred týždňa, keď si to normálne pracujúci človek nemôže dovoliť pozrieť, lebo na druhý deň potom bude spať v robote. A to sa ťažko vysvetľuje, že som len chcel vedieť, ako sa to skončilo a preto som nestihol poslať objednávku a firma prišla iba o jeden miliónik, ktorý predsa nikomu nebude chýbať.
Nejako som to vydržal pri televízore do desiatej. Musel som trikrát vymeniť baterky v ovládači od toho, že som stále len prepínal, pretože jedna vec ma bavila maximálne päť minút a už som vedel ako sa to skončí. Pred desiatou som sa nahlásil a čakal kedy sa konečne pripojí aj Lucka. Bolo presne desať keď sa mi ukázalo, že je prihlásená.
Ahoj, ako si sa mala v lese? Žiadne medvede si nevyrušila pri hlasovaní o prerozdelení malín na nasledujúcu sezónu?
Ahoj. Ale nie, v pohode, len veveričky po mne hádzali oriešky, asi ma nemajú rady, ale neviem prečo, ešte ani jednu som nezjedla. A ty ako? Už si pristál doma?
Ale jasné, už som konečne doma. Palácik som našiel v takom stave, v akom som ho opúšťal. Len jeden pavúk sa mi nasťahoval dnu a spravil si obývačku rovno pred počítačom. Tak ho pozorujem ako večeria dáku mušku.
Chutí mu? J
Ale hej hej. My tu máme kvalitné muchy, nie ako tie v obchodoch, čo vyzerajú, ako keby boli ešte z druhej svetovej vojny.
Daj mu na to kečup, nech si ťa obľúbi a loví ti mušky.
Nedám. Mám len štipľavý, to by ho papuľka pálila.
Inak, v pondelok idem naspäť na intrák. Už ma to tu nebaví, nie je tu čo robiť a seno určite celé dni nebudem obracať.
V pondelok a v utorok robím. Neprídeš ma navštíviť do baru? Pozývam ťa na drink a vrátim ti aj peniažky zo stávky.
Uvidím keď dojdem. Buď v pondelok, alebo v utorok sa u teba zastavím. Idem sa osprchovať do studne a potom sa ešte nahlásim. papa zatiaľ J
Odhlásila sa a ja som čakal kým sa nenahlási. Ale v ten deň už neprišla. „Čo sa jej len stalo?“ vŕtalo mi v hlave. „Naštval som ju niečím? Spravil som niečo, alebo nespravil.“
Hlavu som mal zase plnú blbých otázok a výčitiek. Keby sa to len dalo nejako vypnúť. Keby som tak mal gombík na prepnutie do spacieho módu. Ale nič také neexistuje. Musel som sa sám vysporiadať s tým, aby som si uvoľnil svoju hlavu a netrápil sa už viacej.
Vždy keď som takto myslieval, nemohol som zaspať. Odrazu sa spustil prúd myšlienok, ktorý sa nedal zastaviť. A keď som už bol v posteli, tak to bolo ešte horšie. Tam ma nič nerušilo a mozog si so mnou robil, čo len chcel a spriadal v mojej hlave tie najdivokejšie predstavy a teórie. A mne sa práve vtedy veľmi nehodilo čakať do rána, kým ma neprejde moje veľké myslenie, pretože na druhý deň som mal byť v robote.
Mali sme tam mať nejaký firemný večierok. Od môjho vystúpenia ubehla len chvíľa, ale ľudia sa už hlásili, že u nás chcú robiť večierky a firemné akcie. Samozrejme, že barmanské vystúpenie malo byť ich súčasťou. Doobeda som si prichystal všetko, čo som potreboval a napísal, čo všetko ešte bude treba dokúpiť. Predpokladal som, že dnes to bude na dlho a vypije sa toho veľa. Miestny podnikateľ robil večierok a ako to býva zvykom, keď je niečo zadarmo, tak sa berie všetko, čo sa len dá a objednávajú sa len tie najdrahšie veci, aby sme svojmu živiteľovi spravili čo najväčšie výdaje. Keď už sa mu nedá spraviť zle inak, tak aspoň takto to ide.
Netušil som, čo to bude za bandu, ktorá prihrmí, ale bolo to to najhoršie, čo mohlo byť. Ľudia, ktorí si myslia, že sú niečo extra, môžu si vravieť čo chcú, urážať všetkých naokolo a to len kvôli tomu, že majú drahší oblek a stojí za nimi nejaká firma. Pritom sú to však obyčajní chudáci, ktorí hneď ako im šéf niečo povie, to so stiahnutými zadkami spravia, len aby sa mu páčili. Toľko pohárov, čo sa porozbíjalo, to som ešte za svoju krátku kariéru nezažil. Keby to bolo nechtiac, tak nič nepoviem, ale aby ma volali k sebe tým, že hodia pohár o stenu, tak to bol vrchol. Ale čo som mohol robiť? Šéf mi len odporučil silné nervy, že on im to dá všetko preplatiť. Ja si s tým nemám robiť starosti, len mám všetko poriadne zaznamenávať a potom mu to dať na stôl. Našťastie to aspoň bola uzavretá spoločnosť a nemusel som sa pred inými zákazníkmi hanbiť aj za nich.
Zatvárali sme až dve hodiny neskôr, ako sme normálne mali. Nedali sa ale vyhodiť. Šéf nám to však všetko preplatil. V tomto bol veľmi férový, určite aj upratovačke pekne prihodil, keď ráno riadila ten strašný bordel, čo tam narobili. A potom poslal pekne veľkú faktúru aj rozpisom, čo koľko stálo a aj s listom, že nech si nabudúce radšej nájdu na oslavy nejaký iný podnik. Že nepotrebuje, aby mu niekto rozbíjal zariadenie len tak pre nič za nič, aj keď mu to potom preplatí.
Komentáre