Na prechádzke jarnej som obdivoval krásu kvetov,
krásnych broskýň, hrušiek, viniča i jabloní,
čo sľubovali nádheru všetkých svetov,
vábiac ma tichým šelestom do tôní,
sľubujúc všetku krásu kvetenstva bujného,
ktorá tróni na rozhraní lesa
a omamnou vôňou i prísľubom ovocia hojného
človeku do duše a do srdca stelie sa...
Preto z vďaky skláňam hlavu, domovina moja,
pred touto nádherou, ba takmer velebou,
lebo z tejto krásy si ľudia v kvapkách znoja
dorobia plody, ktoré sú ich života potrebou.
A tak rok čo rok sa zázrak za zázrakom stáva,
keď nás po zime zas jarné slnko ohrieva,
zelenieť sa znovu začne tráva
a jar svojou silou kvetné puky nalieva.
I vinič sa opäť prebral k životu,
keď vo viniciach sa započali práce jarné
a vinohradník má zasa svoju istotu,
že zas príde jeseň a s ňou vinobranie.
A potom sa hroznová šťava na víno premení -
už len to je veľký zázrak prírody;
leto nám lúčmi slnka nádej utvorí
tak, že sa hrozno v krásnych strapcoch urodí...
Dejiny ľudstva nás už dávno učia
o podstate dobroty nebeskej.
Presviedčajú nás o tom tisícročia
i prvý zázrak Krista v Káne Galilejskej.
Snáď aj preto je, že v potu tvári
zrobení ľudia s túžbou čakajú na vinobranie
a každé ráno, i keď sa zvečerí,
v modlitbe Pána prosia o Tvoje požehnanie...
(So súhlasom autora prevzaté z knihy „Čriepky z domoviny“, Vydavateľstvo FB, Bratislava 2004)
Vladímír Ivanič na Racan.blog.sk:
Komentáre
zrobení ľudia s túžbou čakajú na vinobranie