Vtedy som si sadla za stôl a brutálne sa rozplakala. Nad prázdnym stolom, prázdnym ako moja duša, necítila som nič, plakala som, lebo som to od seba čakala, spravila som to automaticky.

Lenže teraz to bolo iné. Stretla som ťa, sedel si s cigaterou v ruke a s dymom vychádzajúcim ti z úst a jemne hladiac tvoje pery ti unikal. Tak ako som chcela uniknúť aj ja. Ukryť sa pod stôl, umyť si svoju dušu a poriadne plakať.

Predvčera som zistila, že ťa našli policajti s vreckom zeleného. Už vtedy som mala na mále, a teraz..

Predstavila som si, ako sme sa spolu denne smiali, predstavila som si, ako sme mali obidvaja partnerov a ty si mi aj tak mohol pchať ruky pod tričko. Len tak, z hlúposti. Mala som to rada, cítila som, že sme priatelia, plakala som pred tebou, spravila som ti striptíz keď si sa hneval a tváril si sa, že to s tebou nič nerobí. A striptíz robila aj moja duša. Odhalovala ti každým dňom o trochu viac, každý deň ti verila o kvapku viac.

Mala som chuť silno ťa objať, prefackať ťa a povedať ti, nech sa spamätáš. Už toľký krát by som ti to vykričala, už toľký krát by si sa pousmial a svet by šiel ďalej. Ale rovnako.

Teraz som ťa tam videla, tvoje modré oči boli v tej záplave červenej utopené a ja som sa cítila tak bezmocne. Pamätám sa, ako sme sedeli u nás na balkóne a smiali sa ako šibnutý na tom, ako si moja maminka myslela, že si môj partner. Pamätám si 354 084 195 735 smsiek od teba,o 1000 viac než odneho.

Plačem. Som histerická. A chcem ísť za tebou.

Pomôž mi.