Posledné týždne v Halongu boli nakoniec vcelku intenzívne. Vietnamské ponovoročné zvyky zahŕňajú modlitby vo všetkých pagodách v dosahu, veľa varenia, obdarovávanie sa bezvýznamnými drobnými bankovkami  a  novoročné návštevy všetkých známych. Všetkého som sa v hojnej miere zúčastnila.

 Po týždni sa otvorila i naša dovtedy prázdninujúca školička a možno že už aj naposledy som si vychutnala moju obľúbenú profesiu  - učenie.

Požiadala som o indické víza, aktivita pri ktorej som prekypovala imbecilitou v takej miere, že som prekvapila i samu seba, ale s pomocou Ajayovou, ktorý má na ambasáde kámoša, mi  dokonca bolo do pasu vlepené správne povolenie.

Na rozlúčku sa konal neskromný beef a beer fest, lebo tieto dve pochutiny nebudú najbližšie týždne na mojom jedálnom lístku. Zdalo sa, akoby už prichádzala jar, na moju počesť opäť otvorili môj obľúbený výčap na pláži a v ponuke bolo čerstvé čapované pivo. Balilo sa ťažko (opäť som musla povyhadzovať spústu vecí) ... a odchádzalo ešte ťažšie.  

Keď som opäť s plnou poľnou opúšťala môj hotelík v taxíku, v očiach sa mi leskli slzy a mysľou mžikali spomienky. Prežila som tu pár nestkutočne intenzívnych chvíľ.

.

Tieto všetky udalosti akosi priniesli aj nový uhol pohľadu na  moje predchádzajúce stavy rozladenosti z toho, že priateľov nenáchadzam, ale strácam. Pozerala som sa na to celý čas úplne nesprávne.

Každý človek, ktorého stretáme, či už na dlhšie, no niekedy stačí len na pár minút, má potenciálnu šancu zanechať na nás nejakú stopu. Zapíše sa nám do srdca, a aj keď zmizne z nášho života, krížik, ktorý tam vyryl, ostáva ako jazva. Už nebolí, ale je nezmazateľným dôkazom toho, že bol.

Niekto sa vám zapíše do srdca, hoci vy ste sa nezapísali do jeho a je isto plno ľudí, ktorý v srdci nosia krížik od vás a ani o tom neviete.

Zrazu má zmysel aj nezmyselne stretávať ľudí len na niekoľko hodín a nadzväzovať priateľstvá, ktoré nikam nepovedú. Nikdy neviete, kedy kto vysloví vetu, myšlienku, či otázku, ktorá vás ovplyvní. Nikdy neviete, kto vám do srdca napíše svoj krížik.

            Spomínam na Efana, Olan, Loise, Adama – ľudí, ktorých už nikdy nestretnem. Každý z nich ma ovplyvnil, posunul. Nespomínam na to, čo sme spolu prežili, ale akí boli. A sú ako malí cínoví vojačikovia, ktorí ma vedú a ochraňujú. Zjavujú sa presne vtedy, keď treba, a šepkajú mi, čo treba robiť. Raz bojujem Efanovým úsmevom, inokedy Louisinou spontánnosťou, Olaninou energickosťou, či Adamovov bezstarostnosťou.  Ak ich už nemám stretnúť, znamená to, že úlohu v mojom srdci už spnili. Je lepšie ich stratiť, ako nikdy nemať. Idem si do Indie po ďalšie krížiky. A dúfam, že ich niekoľko opäť napíšem.

            Chcela som sa dať v Ázii tetovať, aby mi na tento dvojročný únik pred realitou ostala celoživotná spomienka. Hlúpe a smiešne. Prinesiem si tetovačku v mojom srdci, súkromnú a iba pre mňa.

            I na tú moju truhlicu, ktorú som na konci púte našla prázdnu, som sa pozerala celý čas nesprávne. Nejde o to, čo tam nájdem. Ide o to, čo tam dám.

Ak som za posledný rok pozitívne ovplyvnila aspoň jedného človeka, spravila som dosť. Myslím, že by som sa tak mala začať pozerať na celý svet. Prestať sa pýtať, čo dostanem, ale koľko môžem dať. 

            To však nič nemení na mojom rozhodnutí vrátiť sa domov. Bolo by fajn získavať v Ázii ďalšie krížiky, lebo Aziati sa vám do srdca ochotne podpíšu oveľa rýchlejšie ako príliš opatrní a rezervovaní Európania. Ale ja už chcem písať krížiky do slovenských sŕdc.

Čaká ma ešte  tisíc krokov domov... Mám však na nohách 7 míľové čižmy, a sadnú mi ako uliate.

24 hodín v bubline

Let som mala nesmierne príjemný, s ešte príjemnejším medzipristátím – 1 noc a 1 deň v meste zvanom Singapore. Povedala som si, že budem pre zmenu ako človek a neprespím na letisku. Ubytovala som sa prezieravo v štvrti Little India. Malá príprava na začiatok neuškodí. Po farebných uliciach sa prechádzajú ženy odeté v sárí, všadie vonia karí a predávajú sa kvety. Páči sa mi tu. Myslím, že aj vo veľkej Indii sa mi bude :)

Cez deň je neznesiteľne horúco, ale taktiež v rámci príprav sa i tak neúnavne motám rozpálenými ulicami pomedzi vysokánske mrakodrapy. Merliona, národný symbol mesta,  nevidím, lebo dáky japonský umelec si povedal, že by bolo fajn vystavať okolo neho červenú búdu, ktorá bude na pár dní hotelom. Musím sa uspokojiť s jeho mláďaťom opodiaľ. 

Čakala som rovnaké západo-ázijské čudo, akým bol Hong Kong, Singapore je však akousi čisto západnou bublinou uprostred ázijského mora. Kým Honkongčania sa sami nevedia rozhodnúť, čí sú, Singapúrčania sú si načistom – biznismani z dobrej štvrte.

 Neuveriteľne pestro zmixovaná spoločnosť. Kým čakám na metro, pozurujem 6 ročné deti na školskom výlete – blonďavé chlapča si číta komix spolu so šikmookým dievčatkom a ponad plecia im nakúka malá indka ostrihaná na chlapca. Na to ich moslimská učiteľka nastúpi do dvojradu a  spolu so mnou nastúpia do podzemného tátoša, veselo džavotajúc o čomsi vzrušujúcom. Samozrejme, po anglicky.  Okrem toho sú všade pekní chlapi. Už chápem prečo sa tu Katke tak páčilo :)

Celkovo sa cítim v Singáči veľmi príjemne. Od prvého momentu. Mala som nutkavú potrebu ostať tam navždy. Ale inak som si to už vymyslela. Bolo fajn prežiť 24 hodín v takejto bubline...ale hor sa opäť do Ázie!