Ucholaka som sa vždy bál. Na tom zvieratku bol najhorší ten názov. Ja som vlastne nikdy neveril tomu, že to malé čudo s takými nožnicami na hlave naozaj vlezie do ucha. Ale jeden nikdy nevie. Prečo by sa to inak volalo ucholak.

Tak ucholak. Vlezie vám to do ucha a prestrihne to niečo. A už nič nebudete počuť. Teraz keď na to tak myslím, tak mi nejde do hlavy, že prečo som toho ucholaka vlastne stále videl na zemi. Ako to malé zviera vylezie do ucha? Možno v noci. Keď človek spí a ucho má na vankúši. Tak keby mal človek ucho na vankúši a na vankúši by mal aj ucholaka tak možno vtedy. Ucholak by vliezol do ucha a precvikol by niečo. A bolo by ticho. Aspoň teda na jedno ucho. A keby vliezol ucholakov brat do druhého ucha a tiež by urobil svak už by bolo ticho úplné. Toho druhého by človek ani nemusel počuť. Jedno ucho by už nepočulo. Ale neviem. To by musela byť naozaj veľká náhoda.

Ale aj tak si myslím, že je to povera. Ucholak do ucha nelozí. A keď náhodou aj lozí tak tam neprestriháva nič. Aspoň dúfam. Lebo nepočuť by bola otrava. Človek by nepočul nič. Ani toho ucholaka. Pesničkového.

Niektoré pesničky sú totiž tiež ucholaky. Vlezú vám do ucha a už z ucha nevylezú. Prestrihnú tam niečo a síce stále počujete ale už len dookola to isté. Tú ucholakovú pesničku. Na prehrávač dáte repeat a v uchu sa vám točí to isté. Vydrží to deň alebo aj viac. Tento ucholak sa mi v uchu držal dlho. Strašne dlho. Je to pesnička ucholak.

A viac sa mi už nič nechce písať. Niekedy vám do hlavy vlezie taký odstrihávač a na čas vás odstrihne. Tak som odstrihnutý.