Na hodinu literatúry som sa, ako už býva (dobrým?) zvykom, ani tentoraz obzvlášť oduševnene nepripravoval. No áno, vedel som, že možno budem odpovedať z piatich maturitných tém ale na rozdiel od prípadov minulých som bol duševne vyrovnaný s tým, že našej zlatej pani profesorke určite toho veľa (čítaj nič) nepoviem. Tieto pocity ma neopúšťali ani keď som vstal z postele, ani keď som sedel v autobuse, ba dokonca aj pred samotnou hodinou mojej kultúrnej (aj kultivovanej) skazy som sa nachádzal v nálade vskutku povznesenej (ono nič nepovznesie tak ako ten pocit, že vás jednoducho nevyvolá).

    Čo vám poviem, 20 minút pred koncom hodiny spolužiak povedal číslo x a ona si z toho vyrátala akési podivné, z hlbín jej nevedomosti (že prd viem) a zároveň mojej flegmatickej odovzdanosti osudu, číslo y, nato sa pozrela na mňa (milo, samozrejme) a vyzvala ma, že teda nech len bližšie pristúpim. Na zlomok sekundy ma oblial studený pot, ten však(naozaj neviem prečo) rovnako rýchlo zmizol a ja som sa nachádzal v tej hraničnej situácii, kedy som len podišiel k stolu a bez myšlienok na následky, ktoré bude mať moje konanie som siahol po niektorom z čísel, nech sa teda vôľa božia (božia?) deje.

    Zízam na dve číslice dávajúce dokopy numero 18 a neverím svojim očiam. To bola totiž jediná otázka, ktorú som si pred hodinou prečítal. S povzneseným stavom mysle vyplývajúcim z akejsi morálnej satisfakcie, že keď už ma vytiahla aspoň budem dačo vedieť povedať, som si sadol pred ňu a 10 minút na prípravu využil naozaj rafinovane. Po dvoch minútach som zistil, že viac nemám čo do poznámok napísať a tak som sa duchaplne začal špárať perom v nose. Nevšímala si ma, jej pozornosť zamestnával kolega, ktorý bol na tom ešte horšie ako ja. Dostal 3 body z desiatich a odpochodoval navýsosť spokojný. Ja som napriek môjmu vedomostnému deficitu nehodlal opustiť miestnosť s rovnakým bodovým stavom,  lebo niečo som teda vedel.

    Myslím, že o mne si nemyslela, že to bude také hrozné. O to väčšie bolo jej sklamanie, keď som jej odrapkal (odhapkal) svetový symbolizmus a impresionizmus a následne som sa hral na „hardcore partizána“. Ťahala to zo mňa ako z chlpatej deky, aj to ešte dosť vypĺznutej a po niekoľkých skromných „flashovkách“ z mojej strany sme sa dostali (ona ma dostala) na záver.

    Pozrela sa na mňa pohľadom, v ktorom sa skrývali sklamanie, výčitky i hnev v jednom a napokon ma obšťastnila šiestimi bodmi (pri všetkej počestnosti...:D). Ostal som príjemne vyvalený a chytro som sa zdekoval kadeľahšie – ešte by si to rozmyslela a čo potom....