Možno ste už počuli alebo aj niekde čítali tento krátky, ale naozaj hlboký na zamyslenie príbeh. A ak nie, budem rada, keď si ho prečítate práve na mojom blogu. Inšpirovala ma spolužiačka k tomu, aby som ho napísala a ja sa chcem s vami oň podeliť.

Bola istá žena, ktorej sa raz sníval jeden zvláštny sen, ale tento sen jej dopomohol vidieť zrazu svet aj inak. Vo svojom sne sa stretla s Bohom. Spolu sa rozprávali a pozorovali jej život, ktorý bol poznačený stopami. Stopami jej života. Stopy tam boli samozrejme dvoje, jej a Božie. Zrazu však jedny nepokračovali. Žena si všimne, že tie stopy v jej živote boli práve jej najťažšie chvíle, ktoré prežila. Nahnevá sa a vyčíta Bohu, že s ňou ďalej nepokračoval a nechal ju opustenú vtedy, keď ho najviac potrebovala.
Boh jej však povie: ,,Si moje dieťa a ja ťa milujem. Svoje deti nikdy neopustím, a stopy, ktoré vidíš, sú len moje, lebo práve vtedy som ťa Ja niesol na rukách..."

Tento príbeh je podľa mňa nádherný, keď som ho prvýkrát počula vzbudil vo mne strašne veľa emócií, pretože je to nádherný obraz. Ani ja sama si veľakrát neuvedomím, že šťastie, ktoré prežívam je Boh, že úľavu, ktorú pocítim, keď  zdolám ťažkú úlohu je to, že ma Boh niesol na rukách, aby som nespadla ...