Potulkami krajinou bez svetla,

keď myseľ väzňom sa stáva,

stretám mohutný tieň,

tichý a taký ten, ktorých na svete niet.

Prichádza ku mne v studenom tichu,

pocit vlastnej nahoty

 a slza roniaca z oka

prebúdza strach z tohto tvora.

Precitám a viem, že už nie som.

Niet viac sĺz, to len želaním jest,

niet viac citu ľudského.

Hľadám vôkol samého seba,

no i mňa už niet.

Ten tieň je tvorom padlým,

ja zase dušou prehnitou,

s anjelom mojím strážnym

stretávam sa touto chvíľou.

Vnáram sa a berie ma,

za pochodu temných tónov,

do náručia rozpätých krídeľ,

prv so sklonenou hlavou

akoby znak úcty a zároveň svojho poníženia,

no v tejto chvíli nazerám

do tváre škodoradosti a zla.

Som pred súdom samotným,

za pochodu chóru čiernych anjelov,

saliev kniežaťu sveta,

za páľavy horkých nočných paprskov,

dívam sa do tváre samotnej ikone všetkého zla.

Márne čakám na svetlo,

uväznené v krajine všetkých záporov,

márne upieram pohľad na pomyselné nebo,

čakám na slzy božích anjelov.

Stojím tu odstrčený pánom svojím,

teraz však padám do rúk inému vládcovi- Samualovi,

synovi odporu a vzdoru.

Nezvratný rozsudok tisícich ton,

ťahá ma ku dnu lesklej  hladiny jazera hriechov.

V žiare ohnivých škvŕn

badám osamelé víly

zahalené v tmavom rúchu.

Precitám... v páľave napĺňam

osud svoj vlastný...