Niektorí Kaliňákovi kolegovia, ktorí prišli do Bánova, ako tvrdili, vzdať úctu práci roľníka, mali problém. Nevedeli si spomenúť, koľko teraz stojí peceň chleba a rožok v obchode. (Panebože, čo by ste od nich ľudia ešte chceli? Pri tej ich vyťaženosti a toľkých výjazdoch – veď oni „chudáci“ ani nemajú čas o niečom takom uvažovať).

   Ešte ako malému chlapcovi mi neustále vírila v hlave otázka: Aký úžitok majú ľudia z takýchto delegácií? Akosi mi to vždy vyšlo, že sú to hádam iba príživníci, ktorí sa všade najedia, vypijú si a na rozlúčku dostanú aj dary. Mýlil som sa?

   Kto z mojej generácie by si nepamätal azda najčastejšie propagovaný scenár ako nám ukazovali najvyšších predstaviteľov komunistickej strany a štátu, ako navštevujú so svojou suitou roľnícke družstvá (hlavne pri žatve a dožinkách ich bolo vidno, tie boli pre kamery asi ,,fotogenické“), aby vychvaľovali ich vynikajúce výsledky, ba až rekordy.

  Po 89 roku som si namýšľal, že sa už politici takýchto okatých návštev prejedli, no na Slovensku je to naďalej tak.

  Miesto toho, aby poľnohospodárom zvýšili mzdy za ich drinu, alebo upravili kvóty pri výrobe mlieka, ktoré sa už poľnohospodárom nevypláca dorábať, tak naša „múdra vláda“ radšej vyhodí spustu peňazí na televízne šoty a Bánovania im ešte aj zatlieskajú a pekne ich pohostia. (Možno, že im náš pán premiér tam dá urobiť „zadarmo“ = z našich daní ihrisko, lebo jedno malé dievčatko sa tam vyjadrilo, že by im to pomohlo).  Serenča Ladislav