Ortodoxní fanúškovia nie sú len z radov britských Hooligans. Svojich „skalných“ majú aj hudobné skupiny, modelky, herci, politici, literáti a hoci sa mnohí tomu čudujú, majú ich dokonca aj jadroví fyzici či experti pre makromolekulárne procesy... Ak chcete byť dobrý fanúšik, musíte spĺňať niekoľko predpokladov. Tak napríklad- pri filme musíte poznať minimálne niekoľko desiatok replík, mená postáv (filmové aj reálne) a samozrejme, vždy je dobré mať aj nejaký reklamný predmet (alebo aspoň napálené cédéčko so soundtrackom). K fanúšikovskej dokonalosti chýba už len stretnutie s hlavným hrdinom, získanie jeho podpisu a návšteva „pamätných miest“, na ktorých sa film natáčal. V prípade, že ste fanúšikom nejakého amerického filmu, táto položka môže značne oslabiť váš rodinný rozpočet. Ak bol ale váš objekt záujmu produkovaný niekde v stredoeurópskom regióne, pomerne jednoducho si môžete splniť aspoň časť svojho fanúšikovského sna.

 
Ten môj sa plní na etapy- súhrnne by som ho mohla nazvať- Po stopách Samotárov. Postupne objavujem a navštevujem fragmenty z filmového plátna- podnik preslávený body-shotom, tmavú uličku pod mostom, vyhliadku a to neidentifikovateľné, pohybujúce sa kovové čudo v záverečnej scéne. Úprimne musím ale priznať, že tie miesta nikdy nemajú tú atmosféru, aká sála z obrazovky alebo z plátna. Nie sú zrazu skutočné. No dnes som presne to reálne, tú inšpiráciu, motív, múzu našla- paradoxne na tom možno najneočakávanejšom mieste- v pražskom autobuse...

 
Nastúpili doň dvaja mladí chalani- mali možno dvadsať, dvadsaťdva rokov a doširoka roztiahnuté zreničky. Sadli si za mňa a začali konverzáciu...

 
- Ty vole, kam jdeme?

- No na Dvorce.

- A jak se tam dostaneme?

- No vždyť autobusem.

- A proč tam vlastně jdeme?

- No jenom tak.

- A proč nejdem někam jinam?

- Vole, já nevím. Radši si něco poslechneme- koukej, mám nový MP3 player.

- Hele, a neubalíš radši brčko.

- Teď ne ty vole....

 
Nepripomína vám to niečo? :-) Takí skutoční samotári...