Autorom nasledujúcich myšlienok a citátov je Sully Prudhomme

   Dva alebo viac prvkov sú si navzájom nevyhnutné, hľadajú sa a sú aktívne len týmto nepokojným hľadaním, touto obojstrannou potrebou. Potom sa stretávajú, zasiahnu, a tým sa ich aktivita vybíja.

   Je celkom možné, že city prinášajú akúsi pravdu, dotýkajúcu sa vonkajšieho sveta, takisto ako pocity, mali by sme preto vždy myslieť s rukou na srdci.

   Človek, budujúci hypotézy o povahe boha len s tými prostriedkami poznania, aké máme, podobá sa dieťaťu stavajúcemu vežu zo záhradného piesku; rúca sa mu, a tak začína vždy odznova.

   Metafyzika je záležitosť súčasne špekulatívna aj emocionálna.

   Metóda v každej vede spočíva v tom, aby sme pochopili klbko neznáma za správny koniec. Tí, ktorí ho nenájdu, šklbú celú niť a zostanú im len kúsky bez súvislostí. Zdravo uvažujúce mozgy si vo svojich výskumoch navzájom neprotirečia, aj keď nemysleli metodicky, pretože pravda je jedna, ale nikdy sa nezhodnú. Podľa toho teda spoznáme, či nejaké skúmanie dosiahlo vedeckú úroveň, ak je schopné, aby naň nadviazalo myslenie budúcich generácií; niť si podávame bez pretrhnutia.

   Človek môže poznať len to, čo je ľudské. V rade bytostí každá zahŕňa vo svojej podstate podstaty všetkých tých, ktoré ju predchádzajú, a môže poznať len tie.

   Kto vie zosúladiť Nasledovanie Krista a Spinozovu Etiku, dokonale ovládol náboženskú pravdu.

   Príroda vrhla človeka do väzenia medzi tisíc strašných útrap, ale s dverami otvorenými. Ak chce, môže sa i zabiť. Ale vymyslela si nasledovnú krutosť: urobila ho zbabelým, aby sa neopovážil zo svojho väzenia vyjsť.

   Človeka, ktorý by si položil otázku: "Žijem naozaj?" by považovali za blázna. Ale toho, kto sa pýta: "Existujem?" volajú filozofom. Znamená to, že prvá vec naráža na zdravý rozum, kým druhá oň ani len nezavadí. Zdravý rozum je pokorný, keď ho presahujee metafyzika, ustúpi jej. Metafyzika ho zasa trošku klame, zneužíva.

   Vo filozofii ako vo všetkých vedách, ktoré nie sú čisto deduktívne alebo rýdzo experimentálne, sa môžeme vždy báť, že dôvody pochybovania sa potvrdia len nevedomosťou.

   Človek stúpi jednou nohou na zem a druhou habkavo hľadá vyžší stupienok, umiestnený v nekonečne. Voláme to túžbou niečo dosiahnuť.

   Všetky tvorivé prejavy ľudského ducha majú za následok iba odhalenie vzťahov. Génius je intuícia vzdialených vzťahov.

   Filozofi sa medzi sebou veľmi nedohodnú, ale chápu sa ešte menej, ako si myslia. Vďaka chudobe jazyka rovnaké slová zodpovedajú rozličným ideám; napriek tomu veria, že si tými istými slovami vymanili aj tie isté myšlieky. Z toho vyplýva, že filozofia nemôže ani zaniknúť, lebo dúfame, že sa dohodneme na princípoch, ani sa v nej nedostaneme ďalej, lebo princípy sú v zdanlivo zhodných výrazoch protichodné.

   Nie je zvláštne, že reč je plná slov označujúcich veci, ktorých podstata zostáva celkom neznáma? Dav povie: toto je dobré, toto je krásne. Vie, čo hovorí, filozof to nevie. Slová dobro a krásno môžu byť vymyslené, sú konvenčné, ale objekty, ktoré vyjadrujú, takými nie sú. Aké vedomie má o tom dav? Nijaké, má len pocit. Odstráňte citlivosť a v očiach davu nebude nič dobré ani krásne.