Tieto dva dni je to veľmi zlé. Chytá ma obrovská samovražedná úzkosť a bezmocnosť. Každý mi radí, nič nepomáha. Čakám stále, že mi niekto pomôže. Ale nikto to nedokáže. Mám pocit, že stojím v dave známych ľudí a kričím, a dupocem, hádžem vecami, ale všetci na mňa len divne pozerajú a akoby nemali záujem pomôcť. A ak aj niekto chce pomôcť, nevie čo má robiť a tak cúvne naspäť do davu. Prečo to stále tak silno bolí a privádza do šialenstva? Možno si už uvedomujem aký čas od toho prešiel a že ho chcem zabrzdiť a nepustiť tie posledné spomienky, ktoré pri mne stále ostávajú. Každým dňom on a jeho rodina patria do môjho života menej. Píše si s mojou sesternicou, ale neopýta sa jej, ako sa mám. A vraj je to takto lepšie. Kvoli čomu? Veď teraz ani neverím tomu a možno z toho najviac šaliem, že je to monštrum. S kým som to vlastne chodila a ako sa vôbec opovažuje písať si s mojou rodinou po tom ako mi ubližuje, keď mu musí byť jasné, že to všetci vedia. Nenachádzam na to slov ani síl už rozmýšľať nad tým, prečo ma chce tak zničiť. Jeho brat drží s ním, ale moja rodina so mnou nie. Prečo sa niekto nepostaví z mojej strany a nevykričí mu, ako mi ublížil a že je to hnusné hovedo? To nikomu na mne nezáleží? Pomôžte mi niekto, lebo to až neznesiteľne bolí a znova stojím a vzdávam sa. Kašlem na snahu, na školu, som ako námesačná. Správam sa ako nešťastne zaľúbená puberťiačka? Tak asi áno, ale ten kto to nezažil, nikdy ani nepochopí, že aj toto dokáže bolieť. Čo bude ďalej s mojim životom? Tá úzkosť je tak bodavá, že ma núti znova upadnúť do depresie, z ktorej sa nepostavím. Kedy to bude lepšie?