Autorom nasledujúcich citátov a myšlienok je Sully Prudhome (1839-1907), francúzsky básnik, spisovateľ a filozof, držiteľ prvej Nobelovej ceny za literatúru.

        Nádej dáva cenu aj tomu najbiednejšiemu životu. Je vôbec možné, aby sme za bieleho dňa uprostred svojich blížnych stratili nádej? Nádej je ako galejnícka guľa. Bez nej by bol svet plný samovrahov.

        Nádej má sladkú chuť tej veci, v ktorú dúfa, a duša tuší raj, čo verí, že je v nej.

        Nádej je zálohou na vytúžené šťastie.

        Žiaľ sa nám podarí vyliečiť len opakom toho, čo ho spôsobilo. Ak matka stratila dcéru, ťažko ju utešíme, lebo dcéru jej nemôžeme vrátiť. Sú bolesti, ktoré sa neutíšia náhradou, všetko, čo môžeme urobiť, je rozptýliť srdce inými myšlienkami. Jedine bolesti tela sa odstraňujú nepriamym liečením.

        V bolesti sú okamihy, keď nás prejavy sústrasti rozzúria.

        Keby sme tak vedeli, akým spôsobom zomrieme, nerobili by sme nič iné, len by sme mysleli na smrť. Záhadné, že práve pochybnosť v tejto veci nás uspokojuje, kým vo všetkom inom nás mučí. Smrti sa nebojíme možno preto, že čas sa skladá z radu nekonečne krátkych okamihov, v ktorých sme si istí životom.

        Prečo sa utešujeme vedomím, že všetci musíme umrieť?

        Filozofi a kazatelia sa zbytočne namáhajú, lebo ani ich najsilnejšie úvahy o smrti nám nenaženú strach. Smrti sa bojíme, len ak je prítomná a viditeľná. Zastrašuje iba vlastnými hrozbami.

        Pud nás poháňa, mravný cit usmerňuje.

        Nepoznám údel svojej duše, ale viem jasne, čo je jeho protikladom. Zlu sa dá len vyhnúť, prikradne sa k nám, aj keď ho nevyhľadávame. Ale ako vieme, čo je naozaj správne? Konať dobro znamená zasvätiť sa niečomu; lenže koľko je tu rôznych ciest!

        Nie je najmúdrejší ten, kto pozná najviac právd, ale ten, kto pozná tie najlepšie.

        Nájsť pravdu znamená konštatovať; ale realizovať ju znamená tvoriť. Hľa, preto nám filozofia väčšmi približuje boha ako cnosť.

        Boh je to, čo mi chýba, aby som ho pochopil.

        Myslíme si, že žijeme, ale v skutočnosti nerobíme nič iné, len sa prácou bránime smrti. Správanie väčšiny ľudí by sa zdalo menej iracionálne, keby sme viac čítali filozofov.

        Keď sa nám zrútia všetky ilúzie, stačí hľadať prvdu a znova sa mocne pripútame k životu.

        Schopnosť rozoznať správne od nesprávneho nie je ani zďaleka taká dokonalá, ako rozoznať pravé od nepravého.

        Človek nemôže vedieť všetko a nepozná hranice toho, čo môže vedieť. Povedali sme, že človek je inteligencia, obsluhovaná orgánmi. Nemali by sme povedať, že je duša, zaťažená telom?

        Keď je človek nešťastný, cíti potrebu modliť sa k bohu, ale keď je šťastný, nikdy sa mu nežiada poďakovať.

        Chápanie človeka je ohraničené, a predsa vie, že existuje nekonečno. Jeho skutky sú plné omylov, a jednako si uvedomuje, že samotný rozum je neomylný. Aké je to len úbohé!

        Duša je ohromná, úžasná, ak berieme do úvahy jej obrazotvornosť, pamäť, intelektuálnu a vôľovú aktivitu, jej senzibilitu. Zvyk a akási zvláštna ustarostenosť nás zľahostajňuje pred týmto bohatstvom, necháva nás zabudnúť na to, že si ho máme vážiť a tešiť sa z neho.