Pred pár rokmi, keď som bol ešte malý a chudobný, ma  mama poslala kúpiť prášok do pečiva. Dala mi inštrukcie, kde ho nájdem, len ako ma poznáte vy viac ako ja sám, zabudol som ich. Predavačka, ktorá mala na sebe modrú, vtedy asi pre každú predavačku povinnú, zásteru, pozerala na  mňa ako na  postihnutého chlapca. Poobezera sa dookola s polootvorenými ústami a po desiatich minútach vysvetlovvania som pochopil, že mamička mi dnes  koláč neupečie. Odvtedy už viem, že prášok do pečiva v drogériach nepredávajú. O 23 rokov neskôr.

Zazvonil mi telefón vo chvíli, keď som to najviac čakal a najmenej potreboval. Kamarát z partie, v ktorej spí každý s každým, len so mnou nik, organizoval charitatívny večierok. Okrem charitatívnej nálady som mal priniesť aj nejaké zbytočné, charitatívne peniaze. Keďže som bol v nelichotivej finančnej situácii, ktorou mi lichotil každý, kto ma nemá rád, upiekol som koláč.

Večer sa niesol presne v tom duchu, ako to kamarát naplánoval. Všade naokolo boli charitatívne úsmevy, dary, príčesky, kabelky od Gucciho a rifle od Diesela. Vzduchom sa niesol  charitavný duch vôňou od Armaniho a kubánskych cigár. Bol to veľmi príjemný večer, v ktorom kvantita ľudí prevažovala nad kvalitou vína, ktoré bolo k dispozícii. Vypli prúd.

Stratili sa všetky charitatívne úsmevy a kamarátove dvdčko, televízor, pes a originálne nahrávky Jimmi Hendrixa po jeho smrti. Zmizlo všetko, okrem môjho koláča, ktorý som piekol s láskou a s práškom z drogérie.  Kamarát zosmutnel, ale neskladal hlavu. Zložil pesničku o fyzickom zdraví, ktoré bolo, podľa textu zloženej piesne, dôležitejšie ako materiálne zdravie. Ochorel nám pes.

Spolubývajúci ma presvedčil, že pes má depresiu. Nechcelo sa mi tomu veriť, keďže som tú jeho depresiu štyrikrát umýval z podlahy, no  spomenul som si na desať antidepresívnych bodov, ktoré ma sestra naučila v čase, keď som vedel napočítať niečo do vyše štyroch. Zapamätal som si prvých päť a odvtedy trpím polodepresiami, o ktorých podám bližší výklad v inej časti. V mojich polodepresiách ma Život úplne nebavil.

Prestal som si ho kupovať a vymenil za Plus 7 dní. Prečítal som si článok o teórii minimalizmu, ktorý ma maximálne nezaujal. Autor článku doslovne využil spomínanú teóriu a celý článok mal len nadpis a autorov  podpis. Obrátil som list a Vieru.

Spoznal som sa s ňou na večierku, kam som doniesol jedom napustený koláč. Bola múdra ako Matuzalem a stará skoro ako ja pred troma rokmi. Priťahovala ma viac po dvoch litroch vína ako po fyzickej stránke, ale podľa  testu, ktorý som si urobil v jednom časopise so šťastným číslom v názve, som bol na 75-85 percent pripravený na sexuálny pomer s niekým asexuálnym. O týždeň neskôr.

Čakal som na Vieru pred domom jej frajera. Mal som cestu okolo, tak som jej zavolal, či nejde na charitatívne malé pivo. Odmietla ma so slovami, ktoré zostali nevypočuté a s myšlienkami, ktoré sú stále nevypovedané. Dostal som košom od jej frajera a s rozbitým nosom som utekal na pohotovosť. O pol hodinu skôr.

Priotráveného kamaráta navštívila jeho mama  v nemocnici. Venovala sa synovi, dvakrát trom rozdielnym doktorom a vešteniu. Veštila z vlasov, zo zrniek prachu na  kávových listoch a z vyrážok na chrbte. Každé ráno si vedela vyveštiť, že večer zaspí po štyroch pohárikoch koňaku. Bola to profesionálka vo svojom odbore.

S rozbitým nosom a malým svedomím som využil moju prítomnosť na Kramároch a zašiel ho pozrieť. Jeho mama samozrejme o tom vedela, a preto si pripravila všetky potrebné veci, aby ma mohla vyveštiť. Neodolal som.

Stiahla mi nohavice, dvakrát podbehla pod nohy,kúzlom mi vybrala 20 euro z peňaženky a vyriekla, čo jej tajomno-magické schopnosti v spojitosti s nadprirodzeným myslením tretieho galaktického spojenia ukázalo. Podľa jej slov mám obmedzené myslenie a zásoby šťastia.

Nad myslením som nerozmýšľal, hľadal som šťastie vo všetkom, čo som stretol, ukradol som trocha zo psa, preto dostal depresiu, trocha zo spolubývajúcich, preto dostali herpes, trocha z otráveného kamaráta, preto mu zostali trvalé následky, trocha z predavačky z detstva, ktorá zomrela a beriem si ho aj od vás, od všetkých.

Mám na to chuť, vyrobiť si z vás moje sebecké šťastie, ktoré si budem ukladať do skrine a vyberať z nej, keď mi dôjdu zásoby. Myslíte, že sa podelím? Jasné, že nie. Ja nie som charita:-)