Viacerí mi už vraveli, že si žijem vo svojom vzdušnom zámku, že naivne verím každému, že by som sa mala vrátiť na zem... ale je fakt, že predsa len som na tejto zemi už skoro tridsať rokov, a ešte stále ma vedia prekvapiť veci, s ktorými sú zrelé 15-ky totálne uzrozumené. Tak napríklad pamätám si, ako mi ako dozrievajúcej dievčine dospelí vraveli, že chlapcom ide iba o jedno. Najprv som bola asi veľmi mladá, abymi špecifikovali, čo to vlastne je to "jedno", potom som to neskôr pochopila, ale stále som z ľudí nemala ten pocit. Nadväzovala som veľa rozhovorov - v krčme, na koncertoch, v škole, v divadle... a nemala som pocit že im ide iba o jedno. Nemala som pocit, že zrazu príde moment, keď ma budú chcieť ošukať. Z pohľadu dievčaťa, ktoré je mladé a chce žiť slušne, ale zato zábavne, mi to pripadalo smiešne. Prečo by sa so mnou niekto bavil kvôli sexu? Lenže to je pohľad dievčaťa. Teraz sprevádzam po Slovensku troch nadržaných Nepálcov. A uvedomujem si, že tí dospelí vtedy mali pravdu. Cez ich oči sledujem, ako im ide iba o jedno. Cez ich oči vidím zrazu ten mužský svet, do ktorého patria aj všetci tí, ktorí so mnou nevinne filozofovali. Zrazu nie som dievča, s ktorým koverzujete, som mama troch pubertiakov a ide mi z toho hlava vybuchnúť... Sledujem ich, ako sa snažia, ako sa po príchode do baru rozhliadnu, zoskenujú očami priestor, vytypujú možné obete, potom si v pokoji dajú drink, premyslia stratégiu... a idú na to. Nebalia ich hneď. Bavia sa s nimi. O umení, o živote, o pocitoch, o iróniách osudu... ale keďže mňa berú ako svoju sestru, keďže akákoľvek šanca na niečo iné je nemožná, hovoria mi všetko. A ja konečne viem, ako to je. Ako to je s tými debatami, v ktorých ide iba o jedno a dievčatá ako ja, princezné, čo žijú vo svojich vzdušných zámkoch, to nevedia a hľadajú porozumenie a priateľstvo v chlapoch, ktorí síce porozumenie nepredstierajú za vyžším účelom, ale predsa len je to pre nich len prostriedok. Usmievam sa ned tým a dohadzujem im baby. Keď sa mi príliš opijú a prestanú poznať mieru, násilím ich odveziem do hotela... A potom v tichu našej hotelovej izby, s manželom vedľa seba, sa teším, že už týmto hrám nemusím podliehať. Že nemusím loviť a byť lovená, že nemusím viesť debaty, v ktorých ide iba o jedno.
Očami Doroty Nvotovej
22.12.2012 13:29:25
:)
Komentáre