Moja najdesivejšia nočná mora sa splnila. Kolená sa mi podlomili, v krku mi vyschlo, chytila ma obrovská triaška a slzy sa snažili nenápadne kotúľať po lícach medzi davom ľudí na vlakovej stanici. Darmo som sa snažila upokojiť sa, ľudia sa na mňa pozerali akoby videli, čo sa so mnou deje. Pred očami som mala tmu, v ušiach mi pišťalo a prichádzajúci vlak mi nahrnul do hlavy neutíchajúce hororové myšlienky. Pozerala som na koľaje uvažujúc o tom, či na to mám. Ale kde sa teraz upokojím, keď môj vlak prichádza a najbližšie dni budem stále na očiach? Už ani neviem kto som, kým som bola predtým, než sa všetko zmenilo. Môj vlak zastavil a ja som musela nastúpiť, ale chcela som ostať tam a vyriešiť to, ale už bolo neskoro. Ten zlý pocit, že už nič nebude dobré sa ma intenzívne drží už niekoľko mesiacov a je na čase si priznať... toto som teraz ja. Už nebudem taká ako som bola a možno práve takto som sama sebou. Všetko nás v živote poznačí, ale tým vlastne posúva vpred. A my sme silnejší, ale možno s veľmi slabou otrasenou psychikou. Snažíme sa žiť, veď čo iné nám napokon ostáva?