Keď som otočila hlavu späť, rovnaký zástup veslujúcich otrokov som uvidela predo mnou.
Bola to moja loď? pomyslela som si a v tom momente som znovu počula niečí hlas tesne pri mojej hlave: „Tu nie je čas na hlúpe otázky! Buď budeš veslovať, alebo ťa hodíme cez palubu. Rozumieš?“ Pochopila som, že dotyčný buď počuje aj moje myšlienky, alebo ma veľmi dobre pozná. Podobné vyhrážky povzbudzovali aj ostatných veslujúcich. Netušila som kam sa plavíme, no väčšmi ma znepokojovala prítomnosť tohto neznámeho hlasu.
Zdalo sa, že plavba bude nekonečná. Moje srdce zvieral čoraz väčší strach. Zahľadela som sa do neba. „Povedz čo mám robiť? Ako to zastaviť?“ zašepkala som...a chvíľku na to som znovu počula tvoj hlas: „Pozri sa mu priamo do tváre.“ A tak som nabrala posledné pozostatky odvahy a keď sa znovu ozvalo nepríjemné vyhrážanie pozrela som sa smerom odkiaľ hlas vychádzal. Uvidela som známu tvár...tvár ktorá zdobí mnoho malých obrázkov v modlitebných knižkách. „Ježiš?“ vyslovila som udivene. V tej chvíli sa tvár priamo pred mojimi očami zmenila na šelmu ceriacu zuby pomedzi ktoré vytekali sliny. „Tak ty nebudeš poslúchať, čo?“ zaznela ďalšia vyhrážka a potom rana päsťou do tváre. Úder ma položil na zem...bolesť prechádzala celým mojim telom.
To nebol on. To nemohol byť on. Pomyslela som si a v zapätí som sa dostala do stavu, kedy som jasne vnímala zvuky okolo mňa, ale moja myseľ bola pohltená otázkami... „Ak to nie je on...tak kto potom?“ spýtala som sa.
„Karikatúra Boha...je to boh v ktorého veria ...počúvajú...ale nemá nič spoločné s tým, ktorý je Svätý! A tak veslujú podľa despotických pokynov toho, z ktorého úst nikdy nič okrem zákazov a príkazov nepočuli. Toto je to, čomu veria, že som.“ tvoj smútok v hlase sa nedalo nepočuť...
„Nepoznajú ma a preto počúvajú hlasy vo svojom vnútri, ktoré ich nútia veriť tomu kým som, aký som a čo od nich očakávam. Keby ma poznali vedeli by, že viac ako ich prácu oceňujem ich srdce a to čo v ňom ukrývajú. Vedeli by, že dokonale poznám ich túžby...že viem o kolibríkoch aj o piesočnatom ostrove v ich srdci. Vedeli by, že stačí uveriť a stane sa...že stačí milovať a všetko ožíva...Nepoznajú moju skutočnú tvár...že nechcem slepú poslušnosť , stádovitosť a prázdne slová...ale rozhodnutia srdca...úprimnosť a ich blízkosť. Veď preto som sa obetoval!“ nastalo ticho...
a po chvíľke si pokračoval: „Uverili v zákon, ale zabudli na milosť. Ja som milosť!“
„Vyslobodia sa?“ spýtala som sa...
„Ak by dovolili samy sebe spoznať ma...ak by chceli...No musia prestať počúvať tie despotické hlasy vo svojej hlave a začať počúvať šepot, ktorým sa prihováram do ich srdca ja.“
„Ale ako spoznajú, že si to skutočne ty?“
„Je to ako počuť šumenie mora, ktoré hoci ešte nevidíš, vieš, že sa už k nemu blížiš...“ ...znovu ten úsmev a potom si dodal: „Som pokoj a uzdravenie...som radosť a odpočinutie...“
Pustila som veslo z rúk. Pozrela som sa na ne...boli na nich krvavé mozole...Po tvojich slovách som bola presvedčená, že nech to akokoľvek bolí, už nemôžem otrocky ďalej...
to be continued...
.
Komentáre