Nemám rada rána. Som skôr nočný vták. Keď si mám vybrať či budem dlho hore, alebo vstanem ráno skôr, jednoznačne a bez zaváhania moja voľba bude ostať dlho hore. Nemám rada rána v nemocniciach. O 5.00 hodine rozdajú teplomery a robia odbery. Po zbytočnom meraní si teploty (veď viem, že žiadnu nemám a viem aj s 99% presnosťou povedať koľko stupňov mám) sa chystám znovu zaspať. Ale nemôžem. Pod oknami hučí nejaké naštartované auto, alebo čo to tam je. O chvíľku mi sanitár podáva na totáča zmrazený balíček, vraj raňajky a že sa mám poponáhľať, lebo o 7,15 odchádzam so sanitkou. Neveriacky naňho pozriem a hoci veľmi nerada, vstávam a idem sa umývať. Oželiem kúpeľňu, aj tak je otrasná a vystačím si s umývadlom. Potom rozbaľujem zmrazený balíček s raňajkami. Studený chlieb, maslo, salám a krabicové mlieko. Nie som fanúšikom salámy, takže moje raňajky pozostávajú s maslového chleba. Ani neviem kedy som naposledy niečo také jedla. Nakoniec to ledva stíham a ako mi sanitár sľúbil, o 7,15 odchádzam. Šofér sanitky je celkom srandista. Keďže som sama, posadil ma dopredu a celú cestu sa rozprávame. Volá sa Adam a má 25 tak ako ja. Vraj predtým, než začal jazdiť so sanitkou, robil v stavebnej firme, ale krachla. Tak teraz jazdí so sanitkou. Ráno zváža dialýzy cestou do práce, a preto si večer berie sanitku domov. Je to ako keby mal pridelené služobné auto. Ešte sa musíme zastaviť vo vedľajšom komplexe, v liečebni pre dlhodobo chorých vyzdvihnúť jednu pacientku. Ležiačku. Ležiačka znamená, že nemôže chodiť, iba leží. Asi po polhodke sme namieste. Tak som zvedavá, čo ma tu čaká.

 

           Priestory, na prvý dojem, super, vidieť, že je to súkromné zariadenie. Ľudia, tiež veľmi milí a ochotní. Lívia, recepčná, je veľmi milá, ako keby sme sa už odniekiaľ poznali. Dobre sa s ňou baví. Všetko mi ochotne vysvetlila, dala mi kyslíkovú masku, oblečenie a ukázala mi kde sú šatne, aby som sa mohla prezliecť. Zdá sa, že tu na mňa už čakali. No veď bodaj by nie, veď mi to vybavoval veľmi vážený pán primár z Bratislavy. Prezliekam sa, vraj si mám zobrať fľašu s vodou a niečo načítanie. Našťastie som sa vybavila knihou Farewell to Arms by Ernst Hemingway (Zbohom zbraniam, Ernest Hemingway). Tá kniha má jednu zvláštnosť. Mám ju už asi 10 rokov a doteraz som ju nebola schopná prečítať. Zobrala som si ju prvýkrát do nemocnice pred 10 rokmi a odvtedy ju stále nosím so sebou a nič. Nie a nie ju dočítať. Raz som sa už dostala asi do polovičky, ale potom som to nechala tak. Tažke musím zas začať odznovu. Možno teraz bude tá správna chvíľa.

 

            Oxygenoterapia, alebo liečba čistým kyslíkom. Princíp liečby spočíva v tom, že 90 minút pacienti vdychujú čistý 100%-ný medicínsky kyslík, v pretlakovej komore. Je to presne taký istý pocit ako majú potápači, keď sa ponoria do 15 metrovej hĺbky. Touto terapiou sa dostáva z pľúc do krvi oveľa viac kyslíka. A tým pomáha pri akútnom nedostatku krvi v tkanivách. V mojom prípade, keďže kyslík je vysoko toxický, má zničiť moju infekciu.  

 

            Komora vyzerá ako taký tunel, vnútri je 12 sedadiel, rozdelené po 3. Jednu trojku zaberie ležiačka zo starého komplexu. Mňa posadili na číslo 9. Všetci si posadali, službukonajúca sestra všetkým odmerala tlak a zas som si musela vypočuť komentár, že prečo mám taký nízky tlak. No neviem čo mám robiť, ale mám nízky tlak. Skoro vždy. 90/60. Uznávam, že od ideálneho 120/60 sa dosť líši, ale ja s ním žijem v pohode. Okrem toho, že nemôžem piť čistú kávu, ktorá mi prudko zvýši tlak a príde mi zle, nepociťujem žiadne problémy. Okrem komentárov a otázok lekárov. Komora je zatvorená a ideme sa potápať. Začína mi hučať v ušiach, vyschlo mi v hrdle a zdá sa mi, že nemôžem dýchať. A to je ešte len začiatok. Vraj mám prehĺtať, žuť žuvačku, piť a chytiť si nos a fúkať. Vraj to zaberá. Skúšam všetky možnosti, ale mám pocit, že nezaberá nič. Konečne 15 metrov pod hladinou. Nasadzujeme si masky. Nevládzem. Nejako ma to štípe v hrdle a mám pocit, že sa stále dusím. Pozerám naokolo. Všetci majú pohodu. Čítajú si a počúvajú rádio. Ešteže počúvam rádio. Aspoň mám pocit, že čas sa hýbe. Ale prečo tak pomaly? Vždy uteká veľmi rýchlo a teraz keď má bežať tak ide tak pomaly. Počítam minúty a nie som si istá, že to zvládnem až dokonca. Po 45 minútach je konečne prestávka. Môžme si dať na chvíľku dole masky a napiť sa. A potom opäť masky a ďalších 45 minút dýchame kyslík. Teda ostatní dýchajú. Ja neskutočne trpím. Stále si hovorím, že mi to má pomôcť a odpočítavam minúty. Ale hučí mi v ušiach a štípe ma hrdlo. Nechápem ako ostatní môžu čítať a tváriť sa ako keby sa nič nedialo. Končíme. Úľava. A teraz zas stúpame 15 metrov hore. Opäť pijem, žujem žuvačku, prehĺtam a zas pijem. Konečne. Vychádzame von. Chce sa mi plakať. Ale všetci sa usmievajú, rozprávajú sa tešia sa na zajtra. Už je tu aj Adam so svojím úsmevom od ucha k uchu a otázkou „Tak ako bolo?“ Nezmôžem sa ani na odpoveď. Len pokývam hlavou, ťažko sa usmejem a precedím „dalo sa.“ Technik v žltom tričku mi podáva ruku, aby som nezakopla pri vychádzaní z komory. A tiež sa usmieva. Ale tak trochu inak, než všetci ostatní. „Všetko v poriadku?“ opýta sa. Ten jeho úsmev je ako liek na všetko, čo som musela prežiť v komore, ale aj tak nie som schopná rozprávať. Opäť len pokývam hlavou a poviem „Uhm“.

 

Idem sa prezliecť a cestou späť Adamovi všetko veľmi detailne opisujem. Adam sa rehoce. On sa asi ani nevie tváriť nejako inak. Iba sa smiať a so všetkého robiť žarty. Pripomína mi Filipa Podmanického z Bratislavy. Filip je lekár. Jeden z tých čo ma liečia. Alebo možno si to iba ja myslím, že lieči. Aj doktor Podmanický je srandista a všetko mu je smiešne. Sme späť v nemocnici. Zvyšok dňa už len surfujem na nete, učím sa taliansky počúvam Erosa Ramazzottiho. Nie že by som ho nejako extra mala rada, ale učím sa taliansky. A Eros spieva taliansky. Hádam, čo za jedlo mi to priniesli na obed a večeru. A mala by som riešiť školu. Chodím na výšku. Na druhú. Neviem prečo. Asi aby ma niečo udržalo nad vodou. Študujem financie. V angličtine. A večer píšem zas Marekovi. Viem, že Marek to nebude čítať. Je na dovolenke, niekde v Stredozemí. Ale aj tak mu píšem.