- - -

 Štvrtýkrát som si pozrela film Hodiny. Trikrát som ho videla a povedalo mi to niečo, ale tentokrát mi to povedalo viac.

Každý vie, že zo života si najradšej v spomienkach zachovávme to pekné. Zlé veci nemajú miesto. Často - pretože často to, čo považujeme za zlé, sa s odstupom času zmení na bezpredmetné. Rieka. Plynie a čistí koryto.

 V živote som zažila krásne veci. A nevedela som, že sú krásne, až kým neskončili. Žila som v meste, ktoré bolo ekologické, spoločensky prívetivé a mladosťou naplnené. Najkrajšie momenty boli však nakoniec tie neuvedomelé, spontánne, bezvýznamné. Keď som sa vrátila domov, pochopila som čo bolo krásne a čo bolo bezpredmetné. Konce nám ukazujú pravdu. Je len na nás či sa poučíme.

Žijem tam, kde sa stále sťažujem, frflem... žijem život, momenty a hodiny neopakovateľného sveta. Niečo čo mi nik nevráti. Je to ako pobyt v meste plnom možností. Nechcem predsa na konci skonštatovať, že som život prečakala.

Ak si myslíš, že čas zmení veci, nečakaj! (Madeleine Peiroux)

Nejde o nič extrémne, nemusíš spraviť nič výnimočné, iba pochopiť, že životu sa treba pozrieť do očí, vždy sa mu pozerať do očí, a poznať ho taký aký je, milovať ho taký aký je a potom sa ho vzdať...

K večnosti je cesta iba cez konečnosť.

 - - -