Odišla som z domu od mojej rodiny pred viac ako tromi rokmi. Vôňu domova a pokoja vystriedala vôňa marihuany na internátoch, ktorú bolo cítiť až na ôsme, neskôr na dvanáste poschodie, kde som bývala. Zaspávala som pri opileckých serenádach typu: "Neni som ja srnka..!" a podobne. A bolo to čarovné.

Neskôr som sa presťahovala do pokojnejšieho bytu v krásnej časti nášho veľkomesta. Väčšia anonymita, väčšia samostatnosť. Jeden človek, malé zaváhanie, potom ďalšie... moja chyba. A život naruby.

Vraj nás pády posilňujú.

Sinusoidový štýl života.

Raz si dole, raz si hore.

"Všetko bude dobré," povedala mi raz jedna osoba. Myslieť pozitívne sa naozaj oplatí. "Musíme si hlavne uvedomiť, že všetko zlé, čo sa nám stane, je na niečo dobré," vravela mi červená pani pred pár dňami. A mala pravdu. Človek sa vždy najviac poučí z vlastných chýb.

Pred mesiacom som opäť vystriedala pôsobisko. Pokojnú štvrť vystriedal pravý mestský ruch. Paradoxne, prežívam najpokojnejšie obdobie. Vraj vyzerám spokojne a srší to zo mňa. Nenamietam. Puzzle nadobudli akýsi rozpoznateľnejší ornament a ja ich skladám ďalej.

Postupne.

Sama.

Rada.

Mám dva domovy, do ktorých sa rada vraciam. V jednom ma čaká milujúca rodina, v druhom moja vášeň a to, čo som si ako malá naplánovala. Len v trošku inej forme. Už nie som dieťa. Nestaviam vzdušné zámky. Žijem tu a teraz. A teraz viem, čo chcem.

Nechýba mi vôňa "trávy" ani mladícka bezstarostnosť, ani víkendy plné zábavy a alkoholu. Asi som už veľká... (no stále zrejem)