Spieva to aj Nagy a spieva aj:

„Pýtaj sa zas na tento svet.
Sprav si ho tak že ti budú závidieť.

Viem že sa narodíš presne v deň,
kedy odstrihneš svoj tieň..“

Zlieval som včera v kuchyni cestoviny. Stalo sa to hádam už každému. Možno to bolo parou spôsobené, rozhýbali sa mi spiace závity v mozgu a takéto myšlienky mi popreháňali závitnicou.

Napadlo ma (bez známok násilia, ak násilím nerátam olizujúcu sa čertovsky horúcu paru po ruke čo držala nahnutý hrniec plný cestovín), že bolo by fajn, keby bol život tak daný, aby nebol jediný. Pekná myšlienka. Isto sa páči nielen mne. Určite tomu veria mnohí. Veria že život smrťou nekončí. Ale nejdem tu šíriť myšlienky či existuje život po živote a či nie. Na to sú iní, múdrejší a možno aj prešpekulovaní a vedia to podať hoc v knižnej podobe a prísť k balíku, alebo to šíriť po rôznych seminároch a tam sa tiež dá nabaliť, ak je taká možnosť a žalúdok. Teraz to vyzerá, že si robím prču zo života po živote. Nie. Dokonca ma to aj uspokojuje a aj v kútiku duše verím (veď som believer), že ak raz budem umierať, lebo sa necítim večne živý (aj keď si neviem predstaviť tú chvíľu že raz umriem, preto mám predsa radšej tušáka,  že som večne živý),  budem pred smrťou myslieť na to, že možno prejdem svetelným tunelom na konci ktorého ma budú vítať známi, hlavne tí čo ma ľúbili počas môjho života. Dúfam len na konci tunela niekto bude na mňa čakať . Budem si kráčať tunelom, obzriem sa, zaváham a prejdem na koniec kde sa zvítame a vojdem do blaženosti. V tej blaženosti budem určitý čas a keď príde môj čas (aj keď si myslím že tam čas neplynie) sa znova narodím.

Ale ja som to pri zlievaní cestovín vymyslel trochu inak. Možno praktickejšie. Budeme žiť od malička. Budeme robiť chyby, život bude plynúť. Odrazu príde okamih keď si uvedomíme že nežijeme tak ako by sme mali, žeby sa to dalo aj inak, lepšie. Potom jednoducho stlačíme čo ja viem  sedem bodov na tele (preto radšej viac ako menej, lebo občas sa stane že by sme, ak by bol ten bod jeden ho nechtiac stlačili, prípadne by ho stlačila iná osoba dotýkajúca sa nášho tela, napr. zvedavá, skúmajúca žena) a ocitneme sa znovu pri svojom zrodení aj keď sme to ešte nechceli. Takže stlačíme seden bodov na tele v určitom poradí. Narodíme sa opäť. Všetko by sme si pamätali. Všetko to ako sme žili pred tým. Nemuseli by sme si na to spomenúť hneď v detstve, lebo v detstve sa nepáchajú veľké chyby. Začali by sme si to uvedomovať napríklad pri dovŕšení desiateho roku života. No a potom by sme sa mohli rozhodovať ako ísť ďalej, čo zmeniť, vylepšiť a tak si šperkovať náš život ako to robí brúsič kryštálov. Samozrejme že by sme robili ďalšie chyby, ale tých by bolo menej a menej, lebo funkciu „reset“ by sme mali stále. Až by sme raz prežili život dokonalý (nemyslím nudne nalinkovaný) a prešli by sme do inej, vyššej sféry bytia. Teda naša duša by tam prešla.

Nehaňte ma za túto úvahu, spôsobila to možno para zo zlievaných cestovín. Mohol som dopadnúť aj horšie, mohol som sa obariť. A potom by som akurát škaredo zahrešil …

PS: A už len taká maličkosť. Doriešiť to, že ak sa odrazu stratíme a znova sa narodíme, čo so životom v ktorom sme práve boli a ktorý sme opustili. Asi by sme chýbali. Možno. Odrazu by nebol manžel, otec, brat, sestra, ba ani manželka (podľa toho kto by sa stratil). Na ich mieste by bol niekto iný, to by malo za následok zmenu spôsobu mnohooo životov. Takže takto by to asi nešlo. Alebo to treba domyslieť, aby sa o tom dalo aspoň premýšľať v rovine fantasy. No ale  to skúsim vymyslieť keď budem zlievať cestoviny nabudúca. Ak sa neobarím a miesto vymýšľania nezahreším

PS 2: Ešte pre tých, ktorí mi chcú napísať aby som sa nabudúce radšej obaril ako takéto niečo plodil v hlave. Ušetril som vám písmenká. Beriem na vedomie.:)