Bol som malý, neuvedomoval som si ani poriadne čo som povedal. Videl som to v dákom starom filme. Jedine čo ma tešilo, že sa ku mne už tak zle decká nesprávali a dali mi pokoj. Škola mi ale žiaľ nešla. Dni ubiehali a ja som sa neučil. Nebavilo ma to. Matka síce prišla so systémom, že za každú dobrú známku dostanem niaku korunu, ale mňa to vôbec nemotivovalo. V potravinách som si vedel ukradnúť čo som chcel, peniaze som nepotreboval, vtedy som ešte nefajčil. Lavína problémov a nových udalostí sa na mňa spustila keď som prepadol. Môj pokojný život, ktorý pomaly ubiehal do teraz, sa zrazu radikálne zmenil. Jediné čo zostalo po starom, boli moji dvaja kamoši. Boli z rovnakého cesta ako ja, tiež nenávideli všetkých na okolo, pohŕdali autoritami a srali na školu. Spolu sme trávili všetky chvíle. Boli sme také tri malé problémové decká, ktoré neznášali všetkých malých sopliakov, ktorými sme boli obklopený v novej triede, ktoré nám zas skúsili robiť peklo zo života. Počas jednej veľkej prestávky, sme si odchytili pri skrývačke všetkých tých krpatých faganov a zmastili ich v kríkoch. Niektoré tam zostali len tak sedieť so slzami na lícach a rumázgali, iné sa snažili utiecť, ale žiadne sme nepustili. Každé čo nám niečo niekedy povedalo, alebo spravilo, každé čo žalovalo, alebo len zle pozeralo sme chytili a zbili. Moji dvaja kamoši sa pri tom nesmierne zabávali, v očiach im žiarila radosť. Ja som len cítil tupý pocit pomsty, akejsi satisfakcie, za všetko čo som si musel v tejto príšernej škole vytrpieť, od týchto deciek. Ku každému som pristúpil aj ja a povedal mu, že ak cekne, tak sa môže rozlúčiť s blízkymi. Je pravda, že nie vždy to zabralo tak ako prvý krát, ale keď dotyčný dostal ešte jednu bitku a videl, že sme neboli niako potrestaní, tak pochopil, že je to zbytočné. Vždy sme popreli, že by sme niečo také spravili, vždy sme povedali, že sme boli inde a keď sme potrebovali, tak niekto pod strachom z bitky, nám to aj potvrdil. Takto vznikala naša malá moc, závislá na strachu ľudí pred nami. Cítili sme sa silno a nikoho sme sa nebáli. Mali sme pocit ľudí, čo dokázali veľké veci, pocit ľudí, ktorý sa dotkli nesmrteľnosti, pocit ľudí, ktorý môžu všetko. Do školy sme chodili drzo, v kožených bundách s reťazami a cigaretou v ústach. Nikto si nedovolil otvoriť ústa. Ba dokonca neskôr ani učiteľky.

Posledný krát keď to spravila slovenčinárka, keď zosmiešnila na hodine Ela, tak si našla na aute prepichnuté gumy a rozbité okno. Niak ráz nám to nedokázala prišiť. Stalo sa to počas hodiny telocviku, keď telocvikár opieral kolegyňu. Zavreli sme šatňu z vnútra, vyskočili cez okno a bežali rovno k jej autu. Netrvalo nám to ani päť minút. Vrátili sme sa rýchlo späť, odomkli a nikto si nič nevšimol. Spolužiaci radšej nič nehovorili. Veď sa im nič nestalo a chceli aby to tak aj bolo naďalej. Telocvikár nemohol povedať, že nebol pri nás, lebo by si sám narobil problémy s vedením. Všetci vedeli, že sme to boli my, ale nikto nám to nevedel dokázať. Riaditeľ si nás ešte v ten deň pozval na koberec do riaditeľne. Spustil nám štvrť hodinovú kázeň, nezistili sme ale nič nové. Pokladal nás za obyčajných grázlov ktorý sa vždy poserú keď sa niečo deje, za úbožiakov ktorý si nedokážu nič pripraviť, za sprostých malých hajzlov. Veľmi sa mýlil. A my sme mu to chceli dokázať.